Miroslav Hnát

Z ČIAS, KEĎ SOM VERIL V ZELENÉ TLAČÍTKO


Volala si mi
a ja som sa uisťoval
že ľudská kosť skutočne
unesie tri
a pol tony

opäť máš prvenstvo
na stupnici tvrdosti
a
mňa už nebaví skákať
palcom bungee jumping
na zelené tlačítko
aj tak
z môjho hlasu nezložíš
rubikovú kocku

všetky cesty vedú
k rumu
v rytme epitafu
a lampy majú stále
rovnakú drzosť
staviať sa mi do cesty
s muchami v očiach

tým mojim si rozmazala črevá
na všetky štyri steny
nevrátila obväzy
                            papuče
                                       sny


prítomnosť




 DNES VEČER



Zrazu mi je všetko
slanšie ako nenávisť

keď si

a akademického titulu
ma zbavuješ
pohľadom len pre mňa

aj keď nevedomo

ale niekde tam v diaľke
svietiš pri predstave
že som polocudzí

tak strašne
rád by som dnes večer
obhrýzal
tvoje zaspávanie