2. kapitola (NE) NECHAJ MA ÍSŤ

Môj otec veľa pil a mlátil mamu. Nebolo to na dennom poriadku, ale stávalo sa to a myslím, že ma to svojim spôsobom aj poznačilo.  Pamätám sa keď raz prišiel opitý z družstva domov, mamu silno zobral za ruku a potom jej nastrieľal pár faciek. Všetko som to pozorovala vo dverách, veľmi som plakala a potom som rýchlo utekala za babkou, ktorá bývala vedľa v dome a prosila som ju nech niečo urobí. Babka pokojne v hojdacom kresle štrikovala, ani len na mňa nepozrela a vravela :

-          Tak to má byc. Ty še len do teho nestaraj.

Už vtedy ako malé 14 ročné dievča som vedela, že tu nechcem ostať žiť. V malom oranžovom dome blízko kostola, kde sme sa  každú nedeľu chodili modliť a tvárili sme sa, že nežijeme inak ako ostatní.

Žijeme normálne.

A dnes mi je z toho smiešne.

Dodnes si viem predstaviť moju sestru, o pár rokov staršiu ako perie otcove monterky a šepká mi, že ho nenávidí. Ja som vedľa nej plakala a prikyvovala, lebo som ho istý čas tiež nenávidela. Najlepšie na tom bolo, že moja mama sa tvárila, že problémy nemáme, že to má pod kontrolou a vlastne ešte stále neviem odpoveď  na otázku prečo mu to všetko tolerovala, celé tie roky. Nemohla byť šťastná, vlastne nie je šťastná.

Nikdy som v našej rodine lásku nevidela, teda takú normálnu. Letmé dotyky, rešpekt, toleranciu. Také niečo bolo v našej rodine tabu a možno i preto som na pár rokov mala problém s akýmkoľvek prejavom lásky.

Utekali sme so sestrou z domu, flákali sa po nociach a striedali frajerov, ale nikdy sme neutiekli úplne. Lebo predstava, že raz otec mamu ubije do smrti nás stále vracala do toho oranžového domu, ktorý som dlhé roky nenávidela.

No, dodnes si pamätám, akú vetu nám večne opakovala : Nájdite si bohatého a vplyvného muža. Verte mi, budete šťastné.

A tak som logicky chcela byť šťastná.

A chcela som žiť inak ako moji rodičia.

Potom som spoznala Ivana, ale to už viete.

XXX

29. júna 2010 som sa zobudila ráno ako pani Šípošová. Laura Šípošová. Ležala som na veľkej manželskej posteli, vlasy som mala strapaté po svadobnom účese, viečka zalepené po hrubej vrstve špirály, lebo som sa v zápale eufórie nestihla odmaľovať, telo unavené a duša?

Duša prázdna. Vedľa mňa ležal v trenírkach Ivan, telo mal trošku vráskavé, ale bol pekný. Chvíľu som naňho pozerala, on otvoril oči a vravel :

-          Dobré ráno pani Šípošová.

Usmiala sa .

-          Dobré ráno pán Šípoš, ako si sa vyspal?

-          Výborne miláčik. Mali by sme prebrať pár detailov.

-          Je osem hodín zlatko. Nemôže to počkať?

-          Rozmýšľal som a napadlo ma, že by bolo super keby si bola doma.

-          Ako to myslíš? – celkom som nerozumela.

-          S Dorotkou vieš. Nemusíš chodiť do práce, peňazí máme dosť a ty budeš v domácnosti.

Tak som na pár minút onemela. Byť doma s malým deckom? Veď som sa chcela stať riaditeľkou? To určite nemyslí vážne,- preblesklo mi hlavou.

-          Si oukej Laura?

-          Nemyslím si, že je to dobrý nápad.

-          Myslel som, že ťa to poteší.

-          Vieš, Dorotka nie je na mňa zvyknutá a ja sa zbláznim ak budem len doma.

-          Bol to len nápad.

-          Bol to hlúpy nápad, - vravela som a viac sme sa k tomu nevracali.

Malú Dorotku súd zveril Ivanovej manželke, takže u nás trávila len víkendy. Celý týždeň som pracovala vo firme, chodila do solárka, na kávičky s kamoškami a niekedy sme s Ivanom zašli na večeru. Ivan ma obdarúvaval darčekmi, kúpil mi auto, šperky, dovolenku.

Úplne normálny život.

Lenže potom sa niečo stalo, čomu som dlho nerozumela a čo mi nasledujúce roky zmenilo život.

V ten deň bol pondelok, bolo ešte stále leto, ale zvečeriavalo sa. Ja som sa na svojom novom aute vracala domov. Chcela som si skrátiť trasu a tak som sa vybrala inou cestou domov lebo Ivan mi neustále tvrdil, že je to skratka. Bola to taká poľná cesta vyhradená pre autá, ale žiadne okrem môjho som tam nevidela. V aute mi nahlas hrala Slobodná Európa. Mala som ich rada, ale nikomu som o tom nepovedala, lebo ľudia počúvajú Rihannu a nie slovenský punk.

A ja som sa chcela zapadnúť do spoločností, no a čo !

Rútila som sa plnou rýchlosťou po poľnej ceste a začínala som mať pocit, že som sa stratila, keď zrazu pár metrov odomňa stojí hnedovlasý postarší muž v červenom svetri so sobom a žltých nohaviciach. Len tam stojí a ani sa nepohne. Zastavila som pred ním, on tam len nehybne stál a pozeral na mňa.

Pomyslela som si, že to blázon. Kto v takom teple nosí sveter so sobom?

Otvorila som dvere na aute a spýtala som sa ho.

-          Pane, neviete ako sa dostanem na hlavný prúd?

-          Ste na hlavnom prúde, - vravel a trošku sa usmial.

Obzrela som sa okolo seba a nechápavo som sa naň pozerala.

-          Vy my asi nerozumiete, ako sa dostanem do mesta na hlavný prúd touto skratkou?

-          Rozumiem Vám.

-          Tak teda ako?

-          Vy asi neradi na niečo čakáte?

-          Prosím? – spýtala som sa nechápavo lebo ten čudák ma prekvapil otázkou.

-          Ste netrpezlivá a panovačná.

-          A vy ste blázon.,- vravela som nahnevane a sadla som si naspať do auta.

Hnedovlasý muž pristúpil ku okienku môjho auta, začal sa nahlas smiať a vravel :

-          Aj vy ste blázon, viete o tom?

-          Tak mi teda pomôžete?, - spýtala som sa.

-          Počúvajte svoju intuíciu.

-          Ježisi, vám šibe. Všade okolo sú polia, ako mám počúvať svoju intuíciu?

-          Skúste to Laura, - vravel.

Veľmi som sa zľakla. Rýchlo som okná na aute zatvorila a pokračovala som v ceste. Odkiaľ vedel ten čudák so sobom moje meno?

A ako sa dostanem z tejto cesty?

Keď som sa otočila po chvíli, už tam nebol.

Tak som sa prvýkrát zoznámila s Damasom.

S mužom, ktorý mi zmenil život.

1.kapitola (NE) NECHAJ MA ÍSŤ

   

Predslov

Bol marec keď si pobalila veci, napísala na kancelársky papier, že musím odísť a svedomito som ho pripla na chladničku magnetkou. Žiadne dlhé predslovy, nič čo by ma mohlo vyviesť z rovnováhy.
Na stole bol tanier s nedojedenou praženicou, pohár čistej vody a odkaz od Ivana, aby som išla po malú do škôlky.
Utekala som od svojho manžela a nevlastnej dcéry a predstavovala som si Ivanove utrápené oči, hnedé vlásky Dorotky, ktoré zdedila po svojej biologickej mame a potom ešte ticho.
Ticho, ktoré príde vždy pred búrkou.

Myslím, že si všetci vtedy mysleli, že utekám.
To, čo skutočne cítim, to čo chcem skutočne urobiť, som však vedela len ja.


1.    KAPITOLA

Keď som nastúpila ako asistentka v Ivanovej firme, mala som 23 rokov. Bola som mladá a hlúpa ako tágo. Inak to povedať neviem.
Už vtedy mi bolo jasné, že bez toho, aby som nevyužila svoje pôsobenie asistentky vo firme sa nedostanem ďaleko.
Robiť celý život niekomu poskoka? Pche, to určite !
Ivan mal vtedy 38 rokov, malé dieťa k tomu a ako bonus manželku s ktorou to neklapalo. Čo mi samozrejme hralo do karát.
Zvyšovalo mi sebavedomie jeho nadbiehanie, cítila som sa v jeho kruhu príťažlivo a dôležito. A celkovo, svet, ktorý mi ukázal som považovala za nájdenie zlata v bani. Muža som jednoducho potrebovala na to, aby som spoznala krajší, lepší.. hm, tak fajn na rovinu, materiálnejší svet.
Dosť silné slová na to, aby mi život ukázal, že to všetko dopadne inak.
Nebola som ani zďaleka pripravená, tak ako som si myslela.
A vôbec, ako sa dá brániť niečomu, čo vyzerá z ďiaľky tak krásne?
Kto mal vedieť, že za všetkým pekným sa ukrýva toľko trpkosti?

-    Hovorím s Laurou Orodinovou? – spýtala sa ma žena po tridsiatke cez telefón, ktorý som zdvihla vo chvíli, keď som slastne ležala v Ivanovom náručí. Príliš intímny priestor na zdvíhanie telefónov, ale vo vzťahoch som bola vždy laik. 

-    Áno, počúvam, - smiala som sa ako šialená lebo oproti mne ležal nahý Ivan a nazýval svoj penis rôznymi menami ako : veľký tiger a tutanchamon.


-    Prečo spávate s mojim manželom? – spýtala sa ma tá smutná žena. Rýchlo som sa posadila a tuším som aj zbledla lebo Ivan ihneď pochopil kto volá.

-    Pretože je dobrý v sexe, - rýchlo som povedala manželke muža, ktorá bola doma s ich dcérou, kreslila s ňou obrázky, piekla koláče alebo sa s ňou hrala s bábikami. Bože môj keď to tak píšem znie to tak, že mi to bolo ľúto. Ale pravda pravdúca je, že vôbec nebola.

-    Nie je Vám zo seba zle?

-    Nemôžem za to, že sa oň neviete postarať, - rýchlo som vravela a zložila som.


Ivan začal netrpezlivo kráčať po izbe, kričal niečo ako : Prečo si jej to povedala? Ty si sa úplne zbláznila !!! Čo, kurva, budem teraz robiť????!!!
A ja som si opäť ľahla na posteľ, pozerala som do plafóna a v hlave som si hovorila, že by som chcela na našej svadbe s Ivanom žlté ruže.

XXX

Pravda je taká, že to nebolo až také jednoduché.
Ivanova manželka mu zbalila veci, dala mu do ruky dcéru a vravela nech sa mu vytratí zo života a asi i zo srdca. S dcérou som samozrejme nepočítala, ale keďže som chcela Ivana len pre seba, tak som sa tvárila, že žiadne decko nie je problém. Čo ma však viac mrzelo bolo, že hnedovlasá manželka Ivana začala o mne šíriť, že som mladé, vychcané dieťa, ktoré kradne manželov. Nenávidela som ju za to!
Ale, mala na to právo. Lebo Ivana milovala viac než čokoľvek iné a dnes viem, že i Ivan miloval ju. Lebo si to sľúbili pred krížom a pánom Bohom a ja som im to všetko zobrala. Hm.
Ivan si ma nasťahoval do jeho domu na jeseň a v decembri, keď som otvárala modrú zamatovú škatuľku sa ma spýtal, či si ho zoberiem.
-    Myslíš to vážne? – spýtala som sa i keď mi bolo jasné, že myslí.
-    Áno, chcem byť s tebou.
-    Ivko a budeme mať na našej svadbe žlté ruže?
-    Laura, budeme mať, čo len chceš.

A tak v júni som si zobrala ako 24 ročná muža, o 14 rokov staršieho a tvárila som sa, že to nie je problém.
Dokonca žiaden.
V záhrade najdrahšieho hotela, posiateho žltými ružami, som sa tvárila, že si Ivana beriem z lásky
Z tej najväčšej.
A pravej.

Moji rodičia ma pozorovali na svadbe a boli šťastní, že si beriem vplyvného muža. Len moja sestra mala po celý čas smutné oči a obočie zdvíhala k nebu. Keď sme stáli pri švédskych stoloch, tak sa ma spýtala :

-    Laura, prečo to robíš? Veď s ním nikdy nebudeš šťastná.
-    Nechápem ako mi to nemôžeš priať. Je to od teba hnusné !, - vravela som cez zuby.
-    Zničila si mu manželstvo a ešte sa tváriš, že tebe bolo ublížené? Čo sa to s tebou stalo?

Neodpovedala som jej hneď.
Možno až po rokoch.
V júni mal začať môj nový, lepší život.
Aj začal, len nabral rýchlo iný smer.

Aj ty môžeš vydať knihu !

Rozhodla som sa napísať tento článok pod jedným, jediným účelom.

A to kvôli tomu aby som motivovala a nakopla ľudí, ktorí písaniu venujú viac než deň v mesiaci.
Ešte predtým než si prečítate nasledujúce riadky Vám chcem priblížiť ako to teda funguje.
Svoju prvú ,nazvime to minibrožúru, som napísala pred 2 rokmi. S naivnými predstavami, idealizmom som chcela urobiť dieru do sveta. Ha-Ha . No, dieru som síce urobila, ale s opačným efektom. Chvíľu som potom prestala písať a veľa som čítala, aby som našla svoj osobitý štýl písania.
O rok a pol neskôr som začala písať príbeh Neutop sa, ktorý som po častiach hádzala na internet. Nezaháľala som a okrem neho som písala články, ktoré som pravidelne publikovala. Poslala som svoj rukopis viacerím vydavateľstvám.
Aké boli reakcie???
Pravda je, že na Slovensku je veľa vydavateľstiev. Je samozrejmé, že ak ste napísali román, nepošlete ho do vydavateľstva, ktorý vydáva knihy o pstruhoch.
Reakcie z vydavateľstiev boli rôzne.
Tak napríklad stretla som sa s reakciami ako :
NEOZVALI SA MI.
OZVALI SA, ALE NEMAJÚ ZÁUJEM.
OZVALI SA MI, ALE : Váš rukopis je hodný knihy,  ale bohužiaľ nemáme finančné zdroje, ale môžete požiadať o grand na ministerstvo kultúry.
                                   : Páči sa nám to, ale mohli by ste napísať ešte 150 strán? ( moja odpoveď : akože normostrán? :)) )
                              
Ale veď áno, mohla som požiadať o grand, mohla som napísať ešte 150 strán, ale neurobila som to.
A neurobím to.
Pretože som si istá, že z pôvodnej myšlienky, ktorú propagujem v knihe by vzniklo úplne niečo iné.

Pravda je taká, že všetko sa točí o financiách.
Ak máte peniaze, môžete všeličo. Možné i nemožné.
Napríklad si môžete vydať knihu zo zlata.
A môžu tam byť aj diamanty :)

Ale, nie tak  vážne.
Vznikla alternatíva, ktorá sa mi zdala najvhodnejšia a tak moja kniha výjde, či chcete, či nie :)


Nie, nie som slávna.
Nie, nezbohatla som na tom.
Nie, nenahováram si, že som mega spisovateľka a vôbec nazvať sa tak, je viac než trúfalé.
Som obyčajné dievča z malého mesta, ale vďačné a ochotné niečo robiť.
Nie len pre seba...
Ak sa pohrávate s myšlienkou, že Vaše texty by si mala prečítať i ďalšia časť populácie, tak možno máte šancu.

KTO MÁ ŠANCU?

Každý má šancu !
Akokoľvek to znie ako pátos, je to pravda.
Ide už len o to, o čo Vám ide.
Chcete napísať knihu aby ste bol slávni?
Chcete sa spopularizovať?
Nikto nevidel Vaše príspevky, ale vy ste si stopercentne istí, že Vaše dielo bude mať mega úspech?
NO TO URČITE !!!

Ak píšete a píšete radi, malo by Vám byť jedno, či to uvidí celé Slovensko alebo len štvrtina.
Povedal Vám niekto, že je to fajn? Okrem rodiny samozrejme a kamarátov. Viete, tí Vás majú radi a nechcú aby ste boli sklamaní ak Vám povedia, že je to o ničom.
Myslím niekto cudzí.
Niekto koho nepoznáte a dostane sa k Vašim textom.
Nie??

Jaaj. No, dobre. Tak poďme ďalej.

Je veľmi dobré ak publikujete na blogoch: SME, PRAVDA...,  ale ak nechcete byť komerční a nechcete sa podriaďovať kódexom, tak existujú blogy, kde môžete písať, čo len chcete. ( www.blogger.com )

Bohužiaľ,bez spätnej väzby môžete  zabudnúť i na vydanie leporela.
Reakcie ľudí sú veľmi dôležité, oni Vám ukážu či sa im páči Vaša tvorba, či sa k nej budú vracať a aký žáner Vám ide.

No a tento článok píšem i preto, že Vám chcem niečo navrhnúť.
Navrhnúť nie sľubovať !
Vždy som chcela dať dokopy ľudí, ktorí tvoria.
Píšu cestopisy, prózu, poéziu.
Ľudí, ktorí majú svoj pohľad na svet a chcú ho prezentovať i ďalej.
Ľudí, ktorí sú ochotní prijímať kritiku s tým, že sa niečo naučia.
Ľudí, ktorí sa budú stretávať
Ak teda píšete, ak máte v zásuvke napísanú poviedku, román, básne a najmä máte vysoký stupeň sebahodnotenia, napíšte mi.
Viete ak nás bude viac, môžeme spolu robiť veľké veci a prekvapíme tým budúcnosť.

Vaše diela alebo akékoľvek otázky mi posielajte na : alexandra.supolova@gmail.com



PS : Ak poznáte niekoho, kto sa ohadzuje eurovkami, skúste mu povedať, že nás môže podporiť. :)
PS1 : Bude fajn ak tento článok budete zdielať.


S láskou Vaša Alexandra :)