alexandra supolova: apríla 2012

PROLÓG

Všetci mi vravia ,že mi kradneš
moje svedomie
a kvôli tebe strácam
i nahé chodidlá.

Už zvoní strach…
Si ako potápač,
cítim vlnobitie na
lícach vždy,
keď hryzieš
ticho, čo sa kolíše medzi nami.
Lebo.
Pod hladinou je priúzko
pre naše hojdačkové duše
a vo svete
sa míňa
spoločný vzduch.

Všetci mi vravia…
a ja by som už mohla (chcieť) pochopiť.

1. Kapitola   Zmeny, ktoré nás čakajú, majú svoju daň

V to leto zomrel otec. Bolo príšerne teplo, keď som sa dozvedela, že leží v kóme, príšerne vlhko, keď som si pripustila, že sa už nemusí zobudiť a príliš prázdno, keď som si uvedomila, že sa už ani nezobudí.
V deň pohrebu mi mobil pípal častejšie než obvykle. Ľudia mali akútnu potrebu informovať ma, ako ich to mrzí a ako len čas všetko vylieči. Bývalí spolužiaci, kamaráti a ľudia, ktorých čísla mávam uložené len z princípu, si zrazu spomenuli. A to som celý život žila v tom, že ľudí spája radosť a nie smútok.
- Mala by si sa ísť obliecť, – chytil ma za rameno Martin.
Kývla som hlavou.
Ešte chvíľu som stála pri okne a hnevala som sa na Boha alebo kohokoľvek, kto prstom ukazuje a vyberá si. Vlastne to nebol hnev, bola to beznádej. Do istého obdobia si ľudia myslia, že sa ich smrť netýka. Ignorujú ju, nemyslia na ňu, schovávajú ju v zákutiach svojej mysle. Keď si však nájde cestu do našich životov, zmení všetko.
Keď sme sa celá rodina zišli v smútočnej sále, ešte stále som si to neuvedomovala. Možno to prišlo až potom, keď mama otvorila dvere od miestnosti, kde mal ležať môj otec. Aj ležal. Ale jeho tvár bola pod vplyvom vody, ktorá sa dostala do jeho tela, zostarnutá minimálne o dvadsať rokov. Bolo niečo po pol druhej, keď moja mama dostala hysterický záchvat, v ktorom kričala na ženu, ktorá to tam riadila, že to predsa nie je náš Karol. Bolo niečo okolo trišvrte na druhú, keď som sedela pred smútočnou sálou sama na lavičke, uvedomujúc si, že umrel. - Bohovia si k sebe berú tých, čo najviac milujú, - tak mi to tuším povedal Tobias, keď som mu neskôr hovorila o otcovi. Ja to vidím inak. Všetci máme naložené svoje. Každý z nás má kríž, ktorý musí hrdo a s pokorou niesť a len čas vylieči a zošije horúce rany.
Do nášho domu zrazu usídlilo ticho. A nebolo to obyčajné ticho. To ticho bolo mrazivé, ľadové, také, pri ktorom som mala zimomriavky neustále, keď som premýšľala, že neviem, či to budem vedieť. Neviem, či budem vedieť byť oporou mame bez toho, aby som sa úplne nezbláznila.

XXX

Bol jún, keď som si uvedomila, že som takmer blázon. Moja psychologička, doktorka Krílová, bola nežná blondína, s ktorou som sa zoznámila v práci. Spávala s mojím šéfom a milovala ho. On vraj miloval svoju manželku a občas si, jednoducho, potreboval vrznúť, ale nikdy som mu to neverila. Mal ju v očiach. I keď možno ani nechcel.
Navštívila som ju tesne po tom, čo mi umrel otec. Bola som strhaná, smutná, prázdna a mala som všetky príznaky tej najväčšej depresie, aká môže existovať. Bolo to také čudné obdobie, v ktorom ma vedela i obyčajná orchidea položená na parapetnej doske dostať do plaču.
-    Myslíte, že som blázon? – spýtala som sa.
Doktorka Krílová sa jemne usmiala, preložila si nohu na čiernej koženej stoličke a vravela :
-    Prečo si to myslíte?
-    Lebo na mňa tak pozeráte, - vravela som, lebo sa na mňa naozaj tak pozerala.
-    Píšete si denník?
-    Prosím?
-    Viete, denník, do ktorého si zapisujete pocity.
-    Robila som to, keď som mala 15 rokov.
-    Pravý čas opäť ho zaviesť do Vášho života.
-    Čo sa tým zmení?
-    Nič.
-    Nič ???
-    Viete, slečna Krstová, mám pocit, že máte problém s vyjadrovaním pocitov. Denník Vám bude slúžiť na to, aby ste dokázali do Vášho života vniesť pocity, ktoré v sebe potláčate.
-    Nemám pocit, že v sebe niečo potláčam.
-    Tak to skúsime, dobre?

A tak som si v starom antikvariáte, vedľa reklamnej agentúry, v ktorej som pracovala, kúpila malý čierny notes. Mal koženú väzbu a bol tak akurát do kabelky. Mala som ho položený pri hlave na nočnom stolíku a pár mesiacov som sa ho ani nedotkla. Až potom, keď prišiel sychravý november, mi napadlo, že si doň budem písať. Nebol to taký klasický denník, do ktorého si napíšete deň a zaznamenáte do detailov, čo ste v tom dni zažili. Boli to blogy písané atramentovým perom, ktoré som venovala všetkým, ale najmä sebe.
14. November
Chcela som včera urobiť niečo spontánne, niečo, na čom mi vôbec nebude záležať a urobiť to len tak. Nečítať o ľudských osudoch len v knihách a na kávach, nehovoriť o láskach, neanalyzovať cudzie ľudské duše. Už viac o nich nepísať, už viac nemať pocit, že len tie slová ešte toho veľa znesú, už len to všetko prežívať.
Chlapec z potravín mi vravel, že som pekná. Prekvapilo ma to. Bola som premoknutá až na kosť a špirála sa mi odtlačila na viečko, a vôbec som sa necítila sebaisto, a predsa     v tom bolo čosi zvláštne. Hľadal so mnou ovsené vločky, aj keď nemusel, ale chcel a vravel, že mám pekné pehy. Lenže ja som rýchlo odišla, lebo neviem prijímať komplimenty, a vôbec, rada utekám. Možno som to zdedila po Tebe, lebo aj ty si utiekol príliš rýchlo, oci, a ja si na to neviem zvyknúť.
Zo všetkých strán počujem: Musíš byť silná. Musíš vydržať, musíš, musíš, musíš... Pravda je taká, že nemusím nič. Ak však silu stratím, možno sa zo mňa stane kôpka nešťastia.
Suseda oproti má dieťa s mužom, ktorého vôbec nepoznala. Teda, aby som to dala na pravú mieru, poznali sa príliš krátko a ona otehotnela. Vykašľal sa na ňu v momente, keď mu ukázala na tehotenskom teste 2 prúžky. Študentka vysokej školy bez práce, bez peňazí, v jednoizbovom byte so svojím otcom, ktorý bol notorický alkoholik. Nenávidela steny bytu, nenávidela svoju dokašľanú budúcnosť, nenávidela seba natoľko, že sa v jedno utorkové ráno ocitla nahnutá na balkóne s bosými nohami, s vierou v lepšiu budúcnosť, v inom (večnom) svete.
Viem, znie to hrozivo.
Nepodarilo sa jej to. Pár mesiacov sa liečila na psychiatrii, dlho som ju nevidela, odsťahovala sa, až včera, keď som šla z práce, som ju zazrela, rozprávali sme sa a ona sa ma spýtala :
- Vieš, čo je najhoršie?
Zakrútila som hlavou.
- Keď máš pocit, že strácaš silu. Keď sa pýtaš, prečo máš práve ty toľko naložené na pleciach, a keď prestaneš veriť. V lásku, v šťastie, v dobro… Potom sa z teba stane smutný človek. Hm.
Všetci, do jedného, máme niečo spoločné. Máme spoločný príbeh. A tak sa to vo svete hemží rôznorodými príbehmi, v ktorých každý z nás hľadá silu, aby sa neutopil.
Hľadá silu lásky.
Odpustenia.
Hľadá silu šťastia.
Pokory.
Pred pár dňami som si prečítala status na facebooku. Bol o plači, o sile, o tom, že ľudia občas plačú preto, že vydržali príliš veľa. Celý tento svet je postavený na tom, že musíme vydržať. Pevne, s odhodlaním, s vierou na lepšie dni, ktoré prídu. Verím tomu, že určite prídu. I ja plačem. Sama, tak, aby ma nikto nevidel, ale už nikdy nechcem stratiť silu. Nechcem byť totiž smutný človek.
A najhoršie na tom všetkom je, že ani toho Mira nemilujem…

Ležala som vedľa Mira, pozorovala som jeho hruď, ako sa dvíha a premýšľala som, prečo som ešte s ním. Telá sme mali prepletené, cítila som jeho vôňu, ktorá ma už dávno nepriťahovala. Miro sa zamrvil a vravel:
- Našiel som to.
- Čo si našiel? – spýtala som sa ho a on sa na mňa vážne zadíval. Potom rýchlo povedal:
- Našiel som nám nový byt, náš spoločný.
- O čom to hovoríš? Ja mám byt, - vyletelo zo mňa.
- No práve. Ty máš byt. Chcem, aby sme mali spoločný byt.
Zaskočilo mi:
- Okamžite prestaň ! – zakričala som.
- Povedal som niečo zlé, Dáši?
- Ty vieš, čo si povedal.
- Ale, no tak. Dokedy chceš takto žiť? Dokedy?
- Dokedy uznám za vhodné, - odvrkla som.
- Dáška, chcem náš vzťah posunúť a ty mi v tom vôbec nepomáhaš.
- Neznášam, keď robíš niečo za mojím chrbtom. Pýtal si sa ma vôbec, ako to vidím ja? – postavila som sa nohy.
- Ty ma nemiluješ, Dáška?
Mlčala som.
- Našiel som tvoj diár.
- Prosím?
- Našiel som tvoj diár v tvojej kabelke. Odkedy píšeš?
- Čo… čo si robil v mojej kabelke? – hapkala som.
- Hľadal som tam kľúče, a proste som si to prečítal.
- Aha.
- Takže ma nemiluješ.
Sklopila som na chvíľu oči.
- Nie som si istá, - vravela som.
- Čím ?
- Láskou k tebe, - zašepkala som takmer potichu.
- Vieš, môžeme to zmeniť. Láska príde časom, musíme ju vybudovať, – vravel Miro, postavil sa ku mne a začal ma hladiť po vlasoch.
V tú chvíľu som vedela, že ani sám tomu neverí a slová z neho vypadávajú ako drobné mince z roztrhaného kabáta.
Zhasla som svetlo a ľahla som si mlčky k nemu.
- Ja takto nemôžem ďalej, Mirko. Nemôžem, - vravela som smutne.
- Poď bližšie, - vravel Miro a prisunul si moje nahé telo k svojmu. Dotýkal sa ma nežne, s láskou, akoby som bola krehká babika, ktorú nikdy nechcel rozbiť.
- Vždy si bol pri mne, ale ja mám pocit, že ťa musím nechať ísť. Ty sa chceš usadiť, mať deti, chceš niečo budovať a ...
- A ty? Co chceš ty? – skočil mi do reči Miro.
- Potrebujem byť sama.
- Chcem sa s tebou ešte milovať, - vravel potichu.
- Neviem, či …
- Na rozlúčku, Dáška, - vravel so sklopeným zrakom.
Milovali sme sa dlho. Zvláštne je, že si pamätám len na pocit, že to trvá večnosť. Akoby sme sa so všetkými pocitmi, ktoré sme rokmi nadobudli, nechceli rozlúčiť. Cítila som, že si niesom istá tým, čo robím, ale vedela som, že musím niečo urobiť, lebo sa moja duša utopí. U Mira som mala istotu, istotu, ktorá ma zároveň ničila, a ktorej som sa presýtila.
Ráno sme obaja ležali na svojej strane postele, prázdni, vyprahnutí, lebo všetko sme si odovzdali. Tak som to vtedy cítila a viem, že i on, ale možno to pochopil až neskôr. Rozišla som sa s Mirom, s mojou láskou, s ktorou som chodila od 16 - tich, s Mirom, ktorý by mi zniesol modré z neba. S Mirom, ktorý poznal moju celú rodinu, s Mirom, ktorého moja mama považovala za poloboha, s Mirom, šéfkuchárom reštaurácie, ktorý kvôli mne nikdy nevaril jedlá z cibuľou, lebo som ju neznášala, s Mirom, ktorý miloval mňa a plánoval so mnou budúcnosť.
- Vieš, čo je najväčší paradox života? Že takých, ktorí by nás nosili na rukách, nemilujeme, - vravela Jana.
Prikývla som, vedela som, že má pravdu, ale takto to asi v živote chodí.
V ten večer som s ňou v mojom byte, obklopená sviečkami a vôňou bieleho vína, revala, nadávala si a ľutovala sa. Lebo, ak niekoho nemilujeme, neznamená to, že ho milovať nechceme.
A potom prišlo obdobie: KDEJEMIRO. Všetci ho hľadali, všetci sa pýtali a ja som bola už unavená z vysvetľovania, že my dvaja jednoducho už spolu nie sme. Najhoršie to niesla moja mama. Bola nedeľa, sedela som za kuracím rezňom, nič do mňa nešlo a mama pri sporáku tak zvláštne mlčala. Prekrížila si ruky a vravela:
- Keby tu bol Mirko, zjedol by to za teba.
- Zje to Rony, - podávala som nášmu psovi veľký kus mäsa.
Potom chvíľu mlčala a dodala:
- Mám pokazenú práčku, nemôžeš Mirkovi zavolať, nech mi to opraví?
- Opraví ti to Martin.
- Ale veď mu len zavolaj, - podávala mi mobil.
- Mami, ja už s ním nie som, tak to prosím rešpektuj, - vravela som zvýšeným hlasom a ona čosi zamrmlala, že veď ja ešte budem ľutovať.
V ten večer, keď sme s Janou vypili veľa vína, veľa sme plakali a rozmýšľali o zlomených srdciach, som vedela, že ráno sa zobudím a niečo sa zmení. Zmení sa pocit a zmení sa môj smer.
Budem sama.
Lebo chcem byť sama.
A neskôr, keď budem pripravená, niekto si ma nájde.

2. Kapitola   Môžeš ma chcieť spoznať, ale nebude to zadarmo

Som Dáša. Dáša Krstová. Milujem Edith Piaff a jej La Foule si púšťam každé ráno. Milujem kofeín, čokoládu, šaty a hlasný smiech.
Mám rada Prahu, Paríž, Barcelónu, úzke uličky a pouličných umelcov. Neviem kričať a donedávna som si myslela, že i milovať.
Môj otec mi vždy hovoril, že lásku si človek len tak neprivolá. Pretože je to proces, ktorý sa rodí, tvorí, treba sa oň starať ako o zdravie, aby sa nám nezunovalo. Treba ju rozmaznávať, prijímať, dávať, ale najmä na nej svedomito pracovať. Pamätám si, keď sme sedeli v kuchyni, pozorovali sme moju mamu ako s Mirom preberajú novú dlažbu, ktorá by sa im hodila. Otec upäto pozeral na Mira, potom sa ku mne naklonil a pošepkal mi:
-    Netráp ho, Dáška.
-    Nerozumiem oci, - zamračila som sa.
-    Miro je dobrý chlapec. Má rád našu rodinu. Má rád teba, tak ho netráp, aby nepremárnil čas, - povedal mi vtedy s priamym a vážnym pohľadom na mňa.
Bola som ticho. Čo som mala povedať? Vedel to.
Už pred rokmi. Vedela som to tiež, lenže, koľko je takých ľudí, ktorí žijú vo vzťahoch zo zvyku ??? Koľko je ľudí na svete, ktorí žijú vo vzťahoch, v ktorých nemilujú?
A ruku na srdce, koľkí z vás majú šťastný vzťah?
Mal pravdu. Ako vždy. Ak ide o lásku, nemali by sme byť sebeckí. Hm. Lenže ja už ani neviem, či úprimná láska medzi mužom a ženou v tomto svete existuje.
I keď by som to tak veľmi chcela.
Ani neviem, čo som robila nasledujúce mesiace. Teda viem, prežila som ich v práci, v mojom byte s veľkou manželskou posteľou a modrým obrazom, na ktorom bola namaľovaná Trojjediná Bohyňa. Samozrejme som ani len netušila, kto je Trojjediná Bohyňa, ale mama ma dôkladne informovala so svojím novým koníčkom i s jej poslaním na mojich narodeninách.
-    Ty maľuješ? – spýtala som sa mojej mamy, hľadiac na veľký modrý obraz, na ktorom boli namaľované tri ženy.
-    Príležitostne, Dáška. Páči sa ti?
-    Hm. Je zaujimavý. Tie ženy si si vymyslela? – spýtala som sa.
-    Veď to je Trojjediná Bohyňa, - vykríkla.
S Martinom, mojím bratom, sme sa na seba pozreli a pokrčili sme plecami.
      -     Deti moje, vy naozaj neviete, kto to je?
      -     Nejaká celebrita? – spýtal sa môj brat uštipačne.
-    Je to bohyňa. Predstavuje tri osoby. Pannu, Matku a Starenu, - vravela pokojne a ukazovala mi ich na obraze.
-    Ty si sa odkedy dala na čarodejníctvo? – spýtala som sa.

Mama sa len usmiala, zhlboka nadýchla a pokračovala:
-    Panna, zobrazuje čistotu. Nie telesnú, ale psychickú. Je hrdá, svieža, nezlomená životom, koná impulzívne a riadi sa svojimi inštinktmi. Matka vie, že so svojím životom netreba bojovať, žije v harmónii s pochopením prúdu, ktorý ju unáša.
S Martinom sme sa na ňu nemo pozerali ako sype z rukáva všetky informácie.
-    A Starena? – spýtala som sa.
-    Je múdra, vie o čom je život, a tak sa stavia do úzadia. Blíži sa na koniec svojej cesty, lebo pochopila, že cieľom je cesta samotná. Všetky tri, Dáška, sú odrazom tvojho života.
Prikývla som, presvedčivo pozerajúc na mamine modré oči, ktoré žiarili. Ten obraz sa stal súčasťou mňa, súčasťou môjho života, ktorý som pár mesiacov nežila.
-    Jej preskočilo,- zašepkal Martin, keď už mama nepočúvala.
-    Hm, - mykla som plecom, lebo sa mi taká strelená páčila.

Štyri mesiace som sa odstrihla od sveta, s mamou som začala chodiť na jógu, lebo som vraj mala svoju životnú energiu rozhádzanú všade tam, kde som ju nemala mať.
Jana ku mne chodila vždy po práci, zapálila si cigaretu a spýtala sa ma: - Čo je s tebou bejby, čo je s tebou?
A ja som pokrčila plecami, lebo som nevedela odpovedať.
- Ty si fakt čudná, ľudia nesmútia preto, že niekoho odkopnú, – dodala.
- Nesmútim preto, - vravela som.
- Tak potom tomu nerozumiem.
- Čo ak neviem milovať? – spýtala som sa úplne vážne.
- Tebe šibe, - krútila Jana hlavou.
- Naozaj, čo ak nemám v sebe žiadne city ? Aj moja psychologička hovorí, že ich potláčam.
- To je dobré pre teba, - vravela a zamyslene sa natiahla po slivkový koláč, ktorý som mala na stole. Celý koláč si napchala do úst a s plnými ústami mi nezrozumiteľne povedala:
- Aspoň môžeš mať mužov koľko chceš, bez toho, aby ste si zlomili srdcia.
- Ja by som to nedokázala, - pokračovala som.
- Čo?
- No, spávať s mužom, ktorého nemilujem.
- Spávala si tri roky s Mirom a nemilovala si ho.
- To je iné, - mávla som rukou.
- Naozaj? – zdvihla obočie Jana.
- Tak dobre, ale na začiatku som ho mala rada.
- Zlato, nikdy si ho nemilovala. Ten chlap bol len úsek života, si slobodná, krásna ženská. Môžeš spávať s kým chceš, bez výčitiek, že si niekomu ublížila. Bude to len sex, krásny živočíšny sex.
- Ježiši, - vravela som.
- Ty si taka suchárka, povedala si už niekomu, že má pekného vtáka ???
- Už dooosť, - kričala som so smiechom.
- Vidíš, a to je tvoj problém, nemáš rada prasačinky.
- A tvoj problém je, že ich máš rada až príliš, - zasmiala som sa.
- Hm, ale aspoň, Dáši, žijem, chápeš? Ži, prosím ťa, tiež.

XXX

Robila som v reklamke, mala som na starosti vytváranie sloganov a propagačných materiálov pre zahraničnú klientelu. Taliani, Francúzi, Nemci, klienti, s ktorými som komunikovala cez internet alebo telefonicky. I preto bolo výhodou mojej práce, že som ju mohla robiť z domu a do kancelárie som chodila len v nevyhnutných prípadoch.
Bol piatok, uvarila som si horúcu kávu a na stôl som si položila papiere, ktoré som potrebovala vybaviť. Zazvonil mi telefón.
- Mali by sme sa ísť baviť, - vravela Jana z druhej strany telefónu.
- Je pol siedmej ráno, zlatko.
- Ja viem, ale ja sa potrebujem ísť dnes baviť.
- Mám dnes veľa práce, - vravela som.
- To mi hovoríš štyri mesiace. Štyri mesiace! - zopakovala nahlas.
- Ty to počítaš? – zasmiala som sa.
- Kvôli tebe sa zo mňa stane smutná opustená žena bez sexu.
- Takže, čo sa stalo? – spýtala som sa, lebo som Janu poznala.
- Ach, - nahlas si vzdychla Jana a potom pokračovala:
- Videla som Stana v meste. Okrem toho, že sa mi ani neozval, že je doma, sedel na terase so škaredou presolárkovanou čiernovláskou a nahlas sa smial.
Stano bol náš spolužiak zo strednej školy. Náramne veľký sukničkár a paradoxne prvá Janina veľká láska. Bol neustále na cestách, taký vetroplach. Ten chlap jej porozbíjal srdce na sedemkrát, ale ona vždy s hrdosťou a pokorou niesla svoj kríž a pozície tej druhej. Tí dvaja si navzájom ubližovali, ale trhalo im srdce, keď spolu neboli. Nikdy som nechápala, prečo sa k nemu stále vracia, prečo ho nepošle do čerta, keď s ňou máva ako s mávadlami na prvého mája. Ale ona mi stále hovorila o tom, že on je jej osudový muž. Tak som sa teda tvárila, že tomu rozumiem.
- Videl ťa?
- Nie, skrývala som sa pri novinovom stánku.
- Ty si ich špehovala?
- Tak by som to nenazvala. Len som sa chcela presvedčiť, či je šťastný. A najhoršie na tom všetkom je, že som prišla na to, že on je neuveriteľne šťastný, - kričala do telefónu.
- Preháňaš !
- Zlatko, pozeral na ňu, ako keby bola bohyňa a v očiach mal to, čo pri mne nikdy nemal.
- Bola si pri novinovom stánku, ako si mohla dovidieť, čo mal v očiach?
- Dobre, dobre, tak som sedela na tej istej terase.
- Sama?
- Sama. Dala som si šatku okolo hlavy a okuliare a cítila som sa ako v nejakej detektívke.
- Chceš mi povedať, že on ťa nespoznal?
- Ani na mňa nepozrel. Hovorím ti, je z tej solárkovej hotový. Sedela som tam dve hodiny, v peňaženke som mala 5 Eur a časník ku mne chodil každých 15 minút, či niečo nepotrebujem. Bol milý, tak som si stále niečo objednala. Po hodine som mala všetko vypité a v peňaženke som mala prázdno.
- A ďalšiu hodinu si robila čo?
- Na terase sedel taký chlap, tak ma pozval na džús.
Zasmiala som sa.
- Tak mi povedz, prečo je ten Stano taký hajzel?
- Neviem, zlatko.
- Vieš, prečo ti volám?
- Potrebuješ počuť, že si ťa nezaslúži.
- Presne, - vravela so vzdychom.
- Nezaslúži si ťa, - vravela som potichu.
Jana chvíľu v telefóne mlčala, počula som, ako potiahla nosom a vedela som, že to nie je nádchou, ale slzami, ktoré chcela ukryť predo mnou.
- A vlastne ti ešte volám preto, že ten chlap sa volá Robo.
- Hm, Roba si ešte nemala.
- Fasa chlap, ten Robo. Ráno mi česal vlasy.
- Počkaj, počkaj, ráno?
- Je kaderník, neverila by si, aké mal ruky. Také hladké ruky som ešte nevidela, - vysvetľovala ďalej.
- Čo robil u teba ráno?
- Veď ti vravím, že sme išli z tej terasy ku mne domov, - zívla si.
- To si nepovedala.
- No, tak som zabudla noo.
- Spala si s ním? - spýtala som sa.
- Mám v jeho kaderníctve 50 percentú zľavu.
- Takže spala, - vravela som.
- Uhm, len trošičku, - vravela Jana a som si istá, že prstami ukazovala, ako málo to bolo.
Zasmiala som sa.
-    Večer bude v Štrku, musíš tam ísť so mnou, – dodala.
-    Robo či Stano? Strácam sa v tom.
-    No Stano predsa, nemôžeš ma v tom nechať samú.
-    To je citové vydieranie, - vravela som.
-    Zlatko, ja nechcem, aby sa z teba stala slobodná dievka, ktorá svoje najlepšie roky strávi v práci alebo na facebooku. Takže nie, neprijímam. O ôsmej nech si u mňa, - vravela rýchlo Jana a zložila.

XXX

O Jane sa hovorilo, že určite musí byť štetka, striptízová tanečnica alebo privat girl. Počas strednej školy totiž chodila s košickým mafiánom, ktorý ju do školy nosil v nablýskanom čiernom fáre a moje spolužiačky sediac na parapetnej doske, dospeli k názoru, že jej výstrihy tomu nasvedčujú. Keď som ju raz na školskom WC našla ako reve a zakrýva si make-upom modrinu, stali sme sa kamošky. Z košického mafiána sa stal majetnícky zakomplexovaný hajzlík, ktorý na zvýšenie ega používal svoju silu, a tak z času-na čas ju udrel.
No a, potom raz, keď sme oslavovali Mirovu novú prácu, šéfkuchára v prestížnej reštike v centre mesta, sa košický mafián opojil alkoholom, a keď hrala nahlas hudba, všetci sme sa super bavili, z ničoho nič jej strelil.
Pred nami.
Zhodou okolností tam bol i Stano, pristúpil k nemu a košický mafián skončil v nemocnici s rozťatou bradou. Odvtedy sa z kočického mafiána stal Janin exfrajer a zo Stana osudový muž.
Bol pondelok. Nahodené sme sedeli u Jany na balkóne, mali sme otvorené víno a rozprávali sme sa o živote. A potom, keď sa nám zunovala samota, ktorú sme obe cítili, išli sme do Štrku. V Štrku bolo plno, ľudia sedeli pozdĺž baru, alebo len tak stáli a viedli relaxačné rozhovory. Na konci baru Jana zbadala Stana a utekala za ním, lebo si potrebovala vyriešiť všetky otázniky, ktoré jej svietili v hlave. Sedela som na barovej stoličke v čienych šatách a pozorovala som ich. Navonok pôsobili ako idylický pár, ale to preto, že navonok vyzerá veľa vecí pekne. Málokto však vedel, že si ubližujú na počkanie a používajú silné slová len preto, že sa boja prijímať.
Neskôr, keď ma prestalo baviť nečinne sedieť pri bare, sme sa presunuli do boxu. Neskôr si k nám prisadol akýsi Stanov kamarát. Bola to taká čudná atmosféra, lebo Jana a Stano na znak zmierenia nevedeli od seba odtrhnúť oči a ja som sa s tým neznámym Tobiasom, čo bol o pár mesiacov môj, nevedela rozprávať. Cítila som sa zle, akoby moje ja odišlo na dovolenku a sedela tam len prázdna schránka. Stáva sa mi to pri ľuďoch, pri ktorých sa necítim ako človek. Stalo sa mi to pri Tobiasovi.
- Takže, ty študuješ? – spýtala som sa ho, keď ma už nebavilo pozorovať Janu so Stanom, ako si vymieňajú mokro v ústach.
- Nie, už som doštudoval, – povedal.
- A čo si študoval? – spýtala som sa ho.
- To teba, dievčatko, nemusí zaujímať, – povedal úplne arogantne.
Jana so Stanom sa v tom momente prestali bozkávať a začali sa uškŕňať, akože to malo byť neuveriteľne vtipné. Objednala som si u čiernovlasého čašníka ďalší drink, lebo na husté reči neznámeho chalana som dnes nemala náladu.
- Ani nezaujíma, ale som natoľko inteligentná, že sa snažím o komunikáciu, – povedala som s úsmevom.
Tobias sa zasmial a zapálil si skúmavým pohľadom, ktorý mi venoval.
- Tobias bol so mnou v Anglicku, – zapojil sa Stano s poloúsmevom .
- Je to najodvážnejší chlap akého poznám, – dodal.
- A čo také odvážne si teda spravil? – pozrela som sa na Tobiasa a čakala som na odpoveď.
- Dokážem sťahovať nohavičky za rekordne krátky čas, – pošepkal mi.
- Ty si teda borec, - vravela som, lebo som nevedela reagovať.
- A čo ty, Stano, ako dlho sa zdržíš? – obrátila som tému.
Všimla som si, ako sa Jana zamrvila a upäto naň pozerala. To bol presne ten moment, na ktorý Jana už dávno vedela odpoveď, ale niekde v sebe verila, že povie, že ostáva. Dobre som vedela, že Stano je vetroplach, a že pre svoj pocit slobody potrebuje byť stále na inom mieste.
- Ehm, ťažko povedať, - povedal vyhýbavo Stano a pobozkal Janu na pery. A ja som si v duchu povedala, čo je toto za láska, keď Jana by mu dala všetko a on i napriek tomu, že to videl a cítil, radšej utekal. Možno je to naozaj o tom, o množstve prekážok, o presviedčaní seba samého, že sme lásky hodní a najmä, či sme schopní nielen z nej brať, ale i dávať. To nevie každý.
Jana sa tvárila, že to nepočula, ale dobre viem, že počula.
- Dáška, ale vyzeráš pekne, opeknela si. Počul som, že lámeš mužom srdcia?! – spýtal sa ma hneď potom Stano.
- Už nelámem, už len po nich dupem, - zasmiala som sa smutne.
Tobias urobil grimasu. Neskôr mi povedal, že preto, lebo po srdciach sa dupať nemá.
- Niečo ti prekáža? – obrátila som svoju tvár na Tobiasa.
- Nič mi neprekáža, - povedal s úmevom.
Zamračila som sa. Celý ten večer bol napáchnutý čudnou atmosférou, o pár minút som sa natešená zdvíhala a lúčila, lebo som išla domov. Janu som pobozkala na líce, pozrela mi do očí a pošepkala mi, že je v pohode. Vedela som, že nie je, ale usmiala som sa. Slová sú jednoducho príliš zbytočné, keď v srdci sa tvorí malý hurikán.
Zdvorilo som sa rozlúčila a pomaly som kráčala k východu.
- Hej, - zakričal na mňa.
Otočila som sa. Tobias tam stál s rukami vo vreckách a arogantne sa usmieval.
- Môžem ťa ísť odprevadiť? – spýtal sa.
A ja som bez rozmýšľania kývla hlavou, už ani neviem prečo.
Tak sme teda kráčali vedľa seba, spočiatku s arogantnými poznámkami a potom neskôr, keď Tobias dostal nápad vypiť víno z benzínovej pumpy, s hlbokými filozofickými debatami na lavičke vedľa môjho bloku pod blikajúcou pouličnou lampou nad hlavami. A bolo mi dobre z toho chlapa, čo hovoril tak vážne o svojom živote.
- Prečo si s ním bola, keď si ho nemilovala? – spýtal sa ma, keď som mu vysvetľovala, ako som sa Mirom rozišla.
- Mala som ho rada, ale časom sa vytratila láska, – vravela som.
Pozrel na mňa so zvrašteným čelom.
- A to sa dá?
- Asi áno, keď sa mi to stalo, – povedala som.
- Ale prečo si to neskončila skôr?
- Asi som nemala odvahu, – vravela som a trošku mi vyschlo v hrdle.
- Blbosť, každý má odvahu. Len slabosi sa stále na niečo vyhovárajú.
- Ale ty si ju ľahko našiel, keď vynikáš rekordom v sťahovaní nohavičiek, – povedala som s úsmevom a v duchu som si hovorila, že je pekný.
Stretli sa nám oči. Nie nadlho, len na chvíľu. Tobias sa napil a pokračoval:
- Urobila si v živote niečo bláznivé?
- Hm, – zamyslela som sa, – myslíš niečo ako, či som sa prechádzala mestom nahá?
- No napríklad, jednoducho, či si urobila v živote niečo len tak bez toho, aby si premýšľala nad tým, aké to bude mať následky.
- Asi nie, a ty? – povedala som stroho.
- Sem–tam pretiahnem viac žien, než chcem.
- To nie je príliš pekná informácia.
- Nemám sa za čo hanbiť, narobil som v živote veľa hlúpostí, ale nie som horší než ostatní. Len sa k tomu aj priznávam.
Potom sme chvíľu pozerali na blikajúce lampy nad hlavami.
- Si krásna.
Zasmiala som sa pobavene.
- Prečo sa smeješ?
- Lebo nie som na takéto reči.
- Aké také?
- Lacné reči arogantných mužov.
- Si hustá, dievča.
- Len nie som hlúpa, to je celé.
Tobias si ma premeriaval veľkými modrými očami, trochu slastne a trochu ľudsky. Čudná kombinácia, pomyslela som si. Ale bavil ma. Mal v sebe niečo, čo som predtým nepoznala. Mlčala som.
- Idem domov, pekné dievča, – povedal, keď dopíjal posledné kvapky vína.
- Poď so mnou, - ťahal ma za rukáv.
- Nie som také dievča, - vypadlo zo mňa, lebo v dokazovaní toho, aká som, som bola najlepšia.
Alkohol mi stúpal do hlavy a pouličná lampa zhasla.

XXX

Nebudem písať, prečo som tam išla, bolo by to hlúpe hľadať racionálne vysvetlenie, ktoré som samozrejme nemala.
V taxíku sme sa na seba mlčky pozerali a všimla som si v spätnom zrkadle, že taxikár sa potmehúdsky usmieva. Keď mu Tobias zaplatil, čosi zamrmlal, viem, že to bolo o mne, ale nemala som chuť sa pýtať. Tobias pred dverami od jeho bytu nemotorne hľadal kľúče a ja som si ho opretá o výťah premeriavala.
Páčil sa mi. Pod tmavými riflami sa mu črtal pevný zadok a široké ramená mi naznačovali, že fitko navštevuje častejšie než často.
Vo chvíli, keď sme vošli do bytu ma premkol strach. Veď toho človeka nepoznám, čo tu robím?
Tobias nič nehovoril, len sa na mňa díval a podával mi ďalší pohár vína, ktoré vytiahol z chladničky. Posadila som sa na veľký biely gauč, ktorý bol olemovaný fialovými kvetmi. Bol vkusný.
- Si pekná, si veľmi pekná, - povedal, keď si prisadol ku mne.
- A ty si opitý, – usmiala som sa.
- Ty si teda hrdinka, keď si šla k opitému cudziemu chlapovi do bytu, – odvetil.
Sklopila som zahanbene oči.
- Už to začínam ľutovať, - vravela som a obzerala som sa na biele steny bytu, na ktorých boli povešané umelecké fotky.
- Ty fotíš? – spýtala som sa.
- To bolo dávno, - mávol Tobias rukou.
- Sú krásne tie fotky.
- Istú dobu ma to živilo, ale potom som sa dal na podnikanie.
- Nechýba ti to?
- Časom každému prestane všetko chýbať. Je to o zvyku.
- To je teda blbosť, ak si to robil s vášňou a napĺňalo ťa to, vždy to budeš mať uložené v nejakej komore.
- Komore??? – zopakoval Tobias a nadvihol obočie.
- Každý máme komory, do ktorých ukladáme spomienky, lásky, ktoré nevyšli, túžby, ktoré sme si nenaplnili, sny, a keď príde vhodný čas, tak si ich vyberáme.
- Prečo to robíme?
- Možno si chceme niekedy oživiť spomienky, aby sme sa necítili sami, – odvetila som. Tobias sa na mňa pozeral a prisunul sa ku mne bližšie.
- Si zvláštna, - vravel a pohladil ma po vlasoch.
- Asi by som mala ísť, – povedala som, lebo som sa zľakla túžby, ktorú vo mne vyvolával.
Tobias ma pohladil po tvári a zrýchleným dychom mi pošepkal:
- Nechoď, urobíme si pekný večer.
Pokrčila som plecami.
- To nie je dobrý nápad.
- Prečo neurobíš niečo len tak?
- Naozaj už musím, - vravela som a postavila som sa.
Tobias sa na mňa pozeral vyplašene.
- Čoho sa toľko bojíš ? – spýtal sa.
- Čoho by som sa mala báť, nebojím sa ničoho, – povedala som odhodlane.
- Nie som dievča na jedno použitie, - dodala som.
- Kto povedal, že si? Takže, ty si šla so mnou do bytu len preto, aby si mi ukázala svoju bojovnosť. Aby si mi ukázala, že si iná, lebo mi nedáš?
- Myslím, že by sme to mali nechať tak, – vravela som, zobrala som si bundu, ktorú som mala prevesenú na kresle a rýchlo som kráčala k dverám. Tobias ležal na gauči a trochu sa usmieval, nepovedal nič. Až potom, keď počul ako sa obúvam pred dverami, mi zakričal:
- Dáša!
- Otočila som sa, ešte stále sedel na gauči a pohľadom upretým na pohár, mi povedal:
- Nemám tvoje číslo.
Zasmiala som sa a stlačila som kľučku dverí:
- Ani ho nebudeš potrebovať, – povedala som a zabuchla som za sebou dvere.
Tak, to by som mala. Viac menej ani neviem, prečo som bola v tomto byte s človekom, ktorého som nepoznala, ale možno to bola prvá vec v živote, ktorú som urobila len tak. Len tak, lebo som sa cítila s tým čudným sebavedomým Tobiasom dobre. Na ulici bola tma, kráčala som uvoľnene, ľahko a sem–tam som sa prichytila, že sa usmievam. Keď som sa pozrela na mobil, blikali mi dve prijaté správy.
Tá prvá bola od Jany: Tá solárková je vraj jeho sesternica. To mu mám akože uveriť?
Tá druhá z čísla, ktoré som nemala uložené: Nie je ťažké zistiť tvoje číslo a už vôbec nie je ťažké zistiť, aká si, dobrú noc, pekné dievča. T.

XXX

Bol marec, keď sa mi po trojmesačnom mlčaní prvýkrát ozval Miro. Nechala som ho na pokoji a on nechal na pokoji mňa. Nezdalo sa mi vhodné kamarátiť sa s niekým, kto ešte stále veril v našu spoločnú budúcnosť.
Bolo ráno, pobehovala som v zelenom froté župane a niekto zazvonil. Bosými nohami som sa šmykla po hnedých kachličkách a otvorila som:
-    Ahoj, - vravel Miro trochu nervózne.
-    Ahoj, čo tu robíš? – spýtala som sa, lebo ma to prekvapilo.
-    Ty si teraz vstala?
-    Je osem hodín, - vravela som.
Miro stál pred mojimi dverami, nohami prešľapoval a vravel :
-    Napadlo ma, že mám u teba ešte cédečka. Môžem ísť dnu? – spýtal sa a rýchlo vstúpil do môjho bytu, ktorý bol kedysi i jeho.
Stáli sme v malej chodbe a pozerali na seba. Miro chcel pôsobiť vyrovnane, ale oči mal smutné. Smutné oči sa nedajú zakryť novými handrami a novým účesom. Mlčky som sa presunula do obývačky, posadila som sa na plávajúcucu podlahu a prehrabávala som sa v stojane na CD. Keď som po chvíli našla Mirove cédečka, prudko som sa otočila a strhla som sa, lebo za mojím chrbtom už stál a nemo sa na mňa díval.
-    Ježiši, zľakla som sa, tak tu ich máš, - podával som mu hŕstku cédečiek.
-    Chýbam ti? – spýtal sa ma zrazu a z očí mu padali slzy.
Plačúci muž v mojej obývačke, na toto ja fakt nie som. Pomyslela som si a rozhodla som sa mu neklamať. Robila som to totiž roky.
Keď som mu hovorila, že ho milujem.
Keď som prikyvovala na jeho plány našej spoločnej budúcnosti.
Keď som sebecky prijímala všetky jeho prejavy lásky.
Bolo mi ho zrazu ľúto. A ľútosť nemá nič spoločné s láskou.
-    Nie, nechýbaš mi, - vravela som chladne a odhodlane, lebo tak som to presne cítila.
-    Čakáš na princa na bielom koni?
-    Prišiel si tu po cédečka, dala som ti ich, tak už choď, - povedala som.
-    Ty ma vyhadzuješ? Kurva, ty ma vyhadzuješ z môjho bytu?
-    Nerozprávaj sa so mnou takto, je to môj byt a ty by si mal ísť, - nedala som sa vyprovokovať.
Na moment bol ticho, a tak sa spýtal:
-    Ako sa inak máš?
-    Mám sa dobre.
Miro prikyvoval hlavou.
-    Veď i vyzeráš vyrovnane, - povedal cynicky.
-    Nemal si tu chodiť.
-    Lebo čo?
-    Lebo ti to nerobí dobre. Sme od seba, lebo sa nemilujeme. Obaja. Ty to dobre vieš, že sme boli spolu posledné roky len zozvyku.

Prikývol. Bol trochu strhaný, dotkol sa svojho čela a povedal:
-    Viem, že časom budeme priatelia.
-    Tak to nepreskakuj.
Nechápavo sa na mňa pozrel, a tak som dodala:
-    Nechci preskočiť čas, ktorý potrebujeme na to, aby sme sa odcudzili.

XXX

Martin, môj brat sa po tom, čo nám zomrel otec, zmenil. Videla som to na každom jeho čine, každom kroku, ktorý spravil. A videla som to i na jeho tele. No dobre, ľudia chudnú bežne, počítajú si kalórie, svedomito si strážia váhu, ale Martin sa mi, akoby strácal pred očami. Nevšimla som si to hneď, ale keď som sa ráno zobudila a nalievala som si džús do pohára, niečo som spozorovala. Martin sedel v kuchyni a hlavu si podopieral rukou. Pod očami mal čierne kruhy a vyzeral zle. Veľmi zle.
- Martin, čo sa deje? – spýtala som sa ho, keď som si sadla oproti nemu.
- Všetko je ok, – povedal a na tvári sa pokúšal nakresliť úsmev.
- Niečo sa deje, vidím to na tebe, – vravela som.
- Čo by sa malo diať?! Len ma bolí hlava, – vravel.
- A nechceš ísť k lekárovi? Vyzeráš zle, naozaj.
- Nie, nejdem. Som v poriadku, neboj sa. Inak, nemáš helfnúť dvacku? – spýtal sa ma Martin vážne.
Trošku mi zabúšilo srdce, môj brat podnikal, mal pneuservis, darilo sa mu a nikdy si odo mňa nepožičiaval peniaze.Teda, aspoň som si to myslela.
Chvíľku som mala pocit, že sa s ním niečo deje, ale potom som svoju myseľ presvedčila, že je to hovadina. Veď je normálne, že niekedy človeku nevyjdú peniaze. Tak som mu z mojej peňaženky vytiahla dvacku.
- Určite sa niečo nedeje? – spýtala som sa ho ešte raz, keď som mu dvacku podávala do ruky, lebo mi na ňom niečo nesedelo.
- No jasné, kurva, raz mi požičiaš prachy a už sa musí niečo diať. Sa pojeb s tvojou dvackou, – začal na mňa kričať a strčil mi dvadsiatku naspäť do ruky.
Paralyzovaná.
Tak som sa cítila. Pulzujúci tep som cítila celým svojím telom, keď som pozerala na osobu, ktorá mala byť mojím bratom.
- Prosím? – spýtala som sa nechápavo.
- Mám vás všetkých v piči, počuješ! – postavil sa spotený Martin a utekal do svojej izby, z ktorej bolo počuť rachot.
Veľmi rýchlo som sa postavila a utekala som za ním.
Martin v izbe nervózne odpájal televízor, domáce kino a neustále si niečo sám pre seba hovoril.
- Čo to, preboha, robíš? – spýtala som sa smutne. Martin zastal, pozeral niekam cez moje plece a potom odpadol.

3. Kapitola   Sú sny, ktoré iným nesplníme len preto, že sú ich

Mala som osemnásť, keď som zmaturovala a naši očakávali, že pôjdem v Martinových šľapajách na výšku. Mama hovorila v potravinách, na oslavách a na ulici známym, ako zo mňa bude skvelá právnička, i keď som na výšku ešte prijatá nebola.
Strašne to chcela, bol to jej sen, ktorý som jej kvôli môjmu prospechu nesplnila. Niežeby som sa učila zle, ale v tretiaku mal Miro etapu, že sedával mimo školy častejšie než v nej a mne sa tak páčil, ako ma bozkáva, že som neskôr sedávala mimo školy i ja. Keď k nám jedného dňa moja triedna, čiernovlasá mladá učiteľka Trubíková, volala domov, že mám vymeškaných tak veľa hodín, že mi hrozia komisionálne skúšky, mama mi vlepila hneď, ako som otvorila dvere do bytu a celé leto som mala zaracha. Otec len sedával na balkóne a potichu poťahoval z cigarety. Miro v to leto odišiel zberať akési jablká a ja som musela celé prázdniny pozerať do učebníc a doháňať to, čo som stihla prepásť. Iba keď mal otec voľno, tajne ma púšťal s babami na lavičku. Komisionálne skúšky som napokon nemala, lebo môj otec mal známych na najvyšších miestach a riaditeľka sa napokon rozhodla, že mi znížia všetky známky o dva stupne. Vedela som, že na právo môžem zabudnúť, ale moja mama sa tej myšlienky nechcela zbaviť.
- Urobíme všetko, čo sa bude dať, - hovorila mi, keď som jej pílila uši, že si chcem dať prihlášku aj na iné školy. Ale ani mama, ani otec neurobili nič a ja som sa na právo nedostala. V deň, keď mi prišiel papier s výsledkami a malým písmom bolo napísané, že ma neprijali, asi preto, aby som nebola smutná, sa moja mama odmlčala.
Nebavila sa so mnou pár týždňov, a keďže ja som nevedela, čo so životom, odišla som za Mirom do Talianska. Boli sme tam tri roky a ja som si mohla ako mladá vysmiata 21- ročná žena kúpiť byt, ktorý bol iba môj.
- Tak vidíš, si vychudnutá a utrápená. Radšej si mohla študovať, - hovorila mi, keď som ho kolaudovala.
- Mami, ja som šťastná, - vravela som jej. Ona len pozerala na nové steny, ktoré mi Miro namaľoval a na nábytok, ktorým som si ho vkusne zariadila.
- Ale je pekný, je pekný ten tvoj byt. Už aj ten tvoj brat by sa mohol odsťahovať.
Martin len prekrútil očami. Usmiala som sa a vravela som:
- Veď by ti bolo smutno.
- A dokedy bude pri mne? Hádam nie až do smrti?!
- Ešte budeš rada, že je doma, - vravela som s úsmevom a ona len mávla rukou.
A to som ani nevedela, akú veľkú pravdu som mala. Keď nám zomrel otec, na Martinových pleciach ostali všetky práce, ktoré vykonával otec a prakticky nahradil hlavu rodiny.
Keď Martina vzali do nemocnice, veľmi som sa bála. S mamou sme sedeli na červenej lavičke, ktorá bola na dlhej úzkej chodbe. Stískala som jej ruku a pozorovala staručkú babičku, ktorá sa nemo prechádzala pozdĺž chodby. Obe sme boli zhrbené a čakali sme na to, čo príde. Mala som pocit, že konečne som pochopila, ako dlho trvá večnosť. Pár sestričiek v bielom plášti okolo nás prešlo, no každá z nich mlčala. Potom, keď ma trpezlivosť prechádzala, zo sivých kožených dverí vyšiel mladý čiernovlasý lekár.
- Dobrý deň. Martin Krst je váš? – spýtal sa lekár a otázku smeroval na mňa.
- Brat, – vravela som pohotovo.
- Ako sa má? Čo mu je? – spýtala som sa rýchlo.
- Môžete ísť do mojej kancelárie, porozprávame sa, – povedal úplne vážne. Kráčali sme za mužom v bielom plášti s malými dušami.
- Sadnite si, – povedal a my sme si ako na povel sadli na dve kožené biele kreslá.
- Váš syn mal srdcový kolaps spôsobený užitím syntetickej látky, – povedal mojej mame.
- Chcete mi povedať, že môj syn bol nadrogovaný? – spýtala sa mama.
- V jeho krvi sme našli vysoký obsah kokaínu, dá sa predpokladať, že ide o dlhodobejšiu záležitosť, – vravel úplne pokojne.
- Akože fetuje? – spýtala som sa priamo. No a čo, nemala som chuť na dlhé predslovy. Lekár sa na mňa pozrel začudovane a odpovedal:
- Ako hovorím, dá sa predpokladať, že nejde o jednorázovú záležitosť.
- Pane Bože, – povedala mama ubolene a chytila si dlaňami hlavu.
- Môžeme ísť za ním? – spýtala som sa.
- Áno, ale nie obe, mohlo by ho to rozrušiť, – povedal stroho a už sme opäť kráčali všetci za sebou ako husi.
- Pôjdem ja, – oznámila som a už som stláčala kľučku od izby, kde ležal môj brat. Bol tam sám, všade boli biele plachty, biely nábytok, biele prístroje – skoro ako v sne. Ja som nemocnice nenávidela od chvíle, keď umrel otec, a vtedy sa mi to všetko vrátilo. Všetky pocity, ktoré driemali niekde v mojom vnútri, akoby ožili. Cítila som úzkosť v hrdle, a tak som povedala:
- Hej, ako ti je ?
- Nijako, – povedal a pohľad venoval oknu.
- Báli sme sa o teba, všetko bude v poriadku, – utešovala som jeho alebo seba, už neviem.
Martin sa otočil ku mne a pohľadom šialenca sa na mňa zadíval:
- Už nič nie je v poriadku, chápeš?
Kývla som hlavou, akože chápem, aj keď som zďaleka vtedy ešte nechápala. Ešte vtedy nie.

XXX

4. február

Čo sa to deje s mojím životom, so životom Martina?! Už nerozumiem ničomu. Ako môžu ľudia, ktorých milujem tak trpieť a ja som si to ani nevšimla? Sme naozaj tak slepí k bolesti ostatným?
Pochopila som, že každý človek potrebuje most, aby sa necítil osamelý a aby mal kam utekať.
Budhisti tvrdia, že nešťastnými nás robia príliš veľké očakávania. Voči sebe, voči ľuďom, ktorých milujeme. A možno nás nešťastnými robí i vlastný strach.
Strach z lásky.
Z prehry.
Zo sklamania.

Raz som sa Martina opýtala, čoho sa bojí najviac. Nesmelo sa na mňa pozrel a vravel:
      -    Najviac sa bojím seba.
-    Seba?
-    No. Najviac sa bojím, že sebou niekomu ublížim .

Tak veľmi by som potrebovala most pre Martina, cez ktorý by mohol slobodne behať.
Tak veľmi by som potrebovala most pre seba.

XXX

Mama sa tvárila, že je všetko O.K. Z Martina sa však stal iný človek. Veď to vidíte, neusmieval sa, bol neprístupný, málo hovoril a doma sa zdržoval pomenej. S mamou sa o tom nedalo ani rozprávať, podľa nej prechádzal očistným obdobím. Ježiši, no ako som to mala mame vysvetliť, že očistné obdobie prichádza až vtedy, keď bude čistý viac než týždeň?!
Keď mal Martin slabú chvíľku, pýtal sa ma, či sa zaň hanbím. Vtedy som sa rozplakala a vravela som, že nie, akoby som mohla. Vtedy ma len nesmelo držal za ruku a hovoril, že už s tým skončí, tentokrát už naozaj. Nevedela som, že Martin mal dlhy, keď som však sedela na obede v centre mesta, prisadol si náš spoločný známy Jano a vravel mi:
-    Dáša, čo je s bráchom?
-    Čo sa deje? – spýtala som sa, lebo som tušila, čo bude nasledovať.
-    Je mi dlžný nejaké prachy.
-    Koľko?
-    3 litre.
-    Hovoríš v korunách? – spýtala som sa hlúpo.
-    V eurách. Potrebujem ich čo najskôr, vieš, odchádzam do zahraničia.
-    To je strašne veľa peňazí, - skočila som mu do reči.
-    Vieš, ale ja na nich už čakám rok, mám Martina rád, ale on mi nedvíha telefóny, a keď som ťa tu už takto stretol, tak bude fajn, keď to hneď vyriešime.
A tak sme to vyriešili, z banky som vybrala úspory, ktoré som mala našetrené a za brášku som zaplatila dlh.
Teda dlhy. Mesto je malé, Jano to oznámil ďalším kamarátom, ktorým bol Martin dlžný a ja som už nestačila platiť dlhy, ktoré sa šplhali hore. S Martinom sa o tom nedalo rozprávať, celé dni sedával v herni, prehrával peniaze, ktoré neboli jeho a dookola sa krútil v kolotoči drog, klamstva a dlhov. Chodievala som po ňho bez toho, aby som mame niečo povedala, vždy si nasadol do auta, kričal na mňa a na ďalší deň mi prisahal, že to už neurobí.
Prestala som to počítať.
Stalo sa to pravidlom a ja som mu nevedela pomôcť. Z jeho očí som však vždy čítala odhodlanie a túžbu zmeniť v sebe niečo. Niečo, čo nedokázal však sám. Lenže prax bola ťažšia než slová, ktoré boli stokrát vyslovené.
Bolo asi tri mesiace po tom, čo bol Martin v nemocnici i po tom, čo som videla naposledy Tobiasa. Viac sa mi neozval, neposlal ďalšiu sms a Stano o ňom nehovoril. Tak prečo by som mala začínať ja? Iba Jana, keď sme boli samé, sa ma pýtala, či naň niekedy myslím. Povedala som, že nie, ale myslela som. No a čo. No a čo! Ešte vždy som sa tvárila, že ma moja práca napĺňa, a že by mi malo záležať, ako sa cíti Miro. Zvykla som si často chodiť do kostola, nehľadala som Boha, ale ocka. Mala som taký intenzívny pocit, že to je jediné miesto, ktoré nám bude slúžiť na komunikáciu. A veľa som plakala zo seba, z Martina, zo samoty. Neviem, či budete vedieť, o čom hovorím, neviem, či ste sa niekedy cítili tak sami, až ste sa toho báli. Jasné, mala som Janu, mala som rodinu, mala som ešte pár priateľov, s ktorými som v rámci meditačných hodín vypila kávu, povedali sme si stručné info o tom, čo máme nové a išli sme. Každý svojou cestou, každý do svojho vlastného života. Ale nemala som sa komu vyrozprávať, bez toho, aby ma odsúdil, bez toho, aby mi čokoľvek povedal, bez rád, na ktoré som nemala náladu. Zvláštne je, že všetci máme svoje fóbie a úzkosti, rany a jazvy, o ktorých množstvo ľudí ani netuší. Dnes však viem, že ľudia, ktorí navonok vyzerajú vyrovnane, mali najviac vnútro zašpinené od sadzí. Len na ňom dokázali najviac zamakať.
Bolo leto, šaty sa na mňa lepili a striekala som si na seba deodorant každú pol hodinu. To leto bolo neuveriteľne teplé, máčala som si nohy vo fontáne s malými škôlkarmi, ktorí boli so mnou v parku. A potom mi zazvonil telefón.
- Už si na mňa zabudla? – zavolal mi Tobias tesne po tom, čo som zabila poslednú muchu, ktorá sa mi chcela dostať pod sukňu, potvora.
- Trochu, – vravela som nesmelo. No veď v klamaní som bola dobrá.
- Stretneme sa? – spýtal sa vážne.
- Neviem, kedy?
- Kde si? Prídem po teba, – povedal a prišiel. Zdal sa mi v dennom svetle trochu iný, možno krajší, neviem. Premeral si ma a poznamenal, že konečne nevyzerám ako dievčatko.
- To žena musí mať stále podpätky, aby sa mužom páčila? – poznamenala som.
Prikývol a usmial sa, takým slastným úsmevom. Potom sme išli do neďalekej kaviarne, kde sme mali výhľad na ľudí, ktorí sa prechádzali po meste. A Tobias rozprával o živote, o jeho záľubách, o jeho snoch a ja som ho so zatajeným dychom počúvala.
- Veríš v Boha? – spýtal sa ma, úplne mimo témy.
- Čo? Teda, prečo sa pýtaš?
- Neviem, len tak ma to napadlo. Vyzeráš ako taká svetuškárka, – povedal a usmial sa.
Zapálila som si cigaretu a odpila som si z kávy.
- Neviem, – pokrčila som plecami.
- Asi verím. Teda, – trošku som sa zamrvila a dodala som: - Keby som neverila v Boha, asi by to znamenalo, že sa už nestretnem s ľuďmi, ktorí ma opustili, a tomu veriť nechcem.
Tobias sa na mňa len díval. Jeho pohľad prenikal tým mojím a ja som bola niekde v mojom vnútri, tuším, zmätená.
- Čo vlastne robíš? – spýtala som sa.
- Podnikám, trošku, – usmial sa.
- A v čom podnikáš, trošku?
- To sa dozvieš, keď príde vhodný čas, radšej hovor o sebe. Máš súrodencov?
- Martina, – prikývla som. - Hádame sa každý deň, ale keď je problém, sme silný tím, - usmiala som sa.
- Najmladšia?
- Najzlatšia, - odpovedala som a usmievala som sa od ucha k uchu. Vedela som, že sa Tobiasovi páčim. Veď to žena vycíti, na pohľade, úsmeve. Páčilo sa mi, že bodujem a páčil sa mi on.
- Tomu sa dá veriť, - vravel úplne vážne.
- Kde si sa flákal tie tri mesiace?
- Chýbal som ti?
- Ani nie, – usmiala som sa.
Nevedel, čo má na to povedať. Len sa uškrnul a prikývol. Neveril mi, ale nechal ma pokojne dopiť kávu. Potom ma vzal na chatu jeho deda a ja som sa nadchýnala ako malé dievča nad krbom a celou tou drevenicou, ktorá voňala po minulosti. Ležali sme na vysokej manželskej posteli a cítila som sa tak neisto, keď sme mali nad hlavami zavesenú svadobnú fotku jeho starých rodičov.
- Pozerajú na nás, - povedala som.
- Kto?
- No tvoji starí rodičia, som z toho nervózna.
Tobias sa len zasmial a prehodil cezo mňa jeho ruku a ja som sa pritúlila ako mača. No a potom ma pobozkal. Spočiatku len jemne, kratučko, bojazlivo, ale keď Tobias spozoroval túžbu, ktorá zo mňa vyžarovala, naše bozky sa premenili na vášnivú integráciu. Bola som s ním, s mužom, ktorý sa mi páči, v jednej posteli. Počula som jeho srdce a počula som i to moje, ako mi rýchlejšie bije.
A to bolo všetko.
No Tobias vo chvíli, keď som si bola takmer istá, že dnes chcem, aby naša osobná zóna prekročila hranicu do intímnej, to stopol.

4. Kapitola   Intímna vzdialenosť duší

Od toho dňa, keď si Miro vzal aj našu spoločnú orchideu z môjho bytu, sme sa s Janou od seba nepohli ani na krok. Keď neriešila svoj štrbavý vzťah so Stanom, riešila svoje kvetinárstvo, ktoré si otvorila hneď po škole.
Keď neriešila svoje kvetinárstvo a Stana, riešila naše životy v mojej izbe s cigaretou v ústach. I preto som ju milovala. Lebo bola svojská a mala svoj vlastný, často u iných nepochopený, pohľad na svet.
- Ja ich všetky tak nenávidím, – vravela Jana, keď sme sedeli v obývačke a hodnotili missky, ktoré hrdo ukazovali dokonalé postavy.
- Kvôli takýmto ženským nás muži opúšťajú, - mudrovala ďalej.
Zasmiala som sa.
- Alebo nás opúšťajú preto, lebo ich nebaví počúvať, ako veľmi chceme byť také, ako sú ony, - vravela som.
Jana si vzdychla, zakuklila sa do deky a pozrela sa na mňa.
- Normálne nechápem, ako si to mohla vydržať sexovať len s Mirom.
- To je jediná vec, ktorá ťa trápi v tejto chvíli? – spýtala som sa poloúsmevom.
- Ja by som ho určite podviedla, veď ja som každého svojho frajera podviedla. Myslíš, že ťa Miro nikdy nepodviedol? - spýtala sa ma.
- Ja neviem, nikdy som nad tým neuvažovala.
- Naozaj si mu po celé tie roky tak verila? - nechápavo na mňa pozerala.
- Vždy som si hovorila, že on je schopný zájsť len tak ďaleko, kam by som dokázala zájsť ja.
- To sú teda riadne kraviny, - vravela.
Jana sa tvárila vážne a potom mi povedala.
- Pamätáš si na ten Silvester, keď sme boli na tvojej firemnej akcii a Miro tam prišiel taký nadrbaný?
- Tancoval pri bare, hádzal svoju prepotenú košeľu a kričal: - Ja som king. - Akoby som mohla zabudnúť, - povedala som.
- Vtedy sa vyspal s tou tvojou kolegyňou Žanetou, - vravela Jana úplne pokojne.
Nechápala som.
- Čo?
- Proste som ich videla a Mirovi som prisahala, že ti to nikdy nepoviem, lebo to pre ňho nič neznamenalo.
- To nemyslíš vážne, však?
- Myslím.
- A prečo mi to hovoríš teraz?
- Lebo Miro je z tvojho života preč, ty už netrpíš a nemusíš preplakávať noci, kde sa stala chyba.
Vyložila som si nohy na stôl a venovala som Jane naštvaný pohľad. Chvíľu som mlčala a potom som vravela:
- Nechápem, ako mohol pretiahnuť Žanetu, veď ona si umývala raz do mesiaca vlasy, - skonštatovala som.
Jana sa zasmiala, dala mi pusu na čelo a vravela, že vedela, že som už z toho vonku. Zvláštne bolo, že ma to vôbec neprekvapilo ani nezasiahlo. Miro bol definitívne preč z môjho života a Tobias sa doň oficiálne závratnou rýchlosťou dostával.

XXX

Existuje niečo ako emocionálna prepletenosť duší? Existuje, určite áno. Inak by som si nevedela vysvetliť to, čo prežívalo moje vnútro, keď som rýchlosťou blesku pustila do svojho života Tobiasa.
Tobias ma neoslnil tak, že som padla na kolená. Neoslnil ma tým, ako vyzeral, i keď to bol chlap, za ktorým sa ženy obzerali. Tobias mi učaroval svojím nadhľadom, ktorý má na život a ešte tým, že ma premenil na ženu, ktorá viac používa svoje emócie, než triezvy rozum. V ten deň, čo sme sa spolu prvý krát milovali, ma viezol autom do Levoče. Išli sme okolo vysokých topoľov, ktoré boli nasadené popri ceste a ja som mu s úsmevom hovorila, ako to vyzerá krásne. Len sa usmieval a nechápal, ako ma môžu takéto maličkosti tešiť. Veľa sme sa rozprávali o spoločných známych a o našich snoch, a keď sme zastavili na križovatke, lebo semafor nám avizoval červenú, Tobias sa na mňa pozrel pohľadom, ktorý prenikal tým mojím a ja som len opatrne odvrátila zrak. Keď sme zastavili pri akomsi lyžiarskom stredisku, ktoré som kvôli hmle vôbec nevidela, opatrne sa ku mne Tobias priblížil, vyhrnul mi pomaly tričko a spýtal sa ma, či môže.
Usmiala som sa a prikývla som hlavou, lebo v tej chvíli som po ničom inom netúžila. Jeho ruky sa dobíjali pod moju podprsenku a ja som cítila zimomriavky pri každom dotyku, ktorý mi venoval.
Roztopašne som ho pobozkala. On si ma privinul úplne blízko a jeho pery skúmali tie moje, úplne inak než predtým. Bozkával ma vášnivo, jeho zrýchlený dych, ktorý som vnímala pri každom mojom pohybe mi hovoril, že po mne túži tak, ako som túžila ja po ňom. Hanbila som sa, bože ako som sa hanbila, keď mi Tobias rozopínal podprsenku a ja som neskôr už nahá zdvíhala hruď na jeho tele. Celé to milovanie bolo opatrné, toľko, koľko sme mali v sebe vášne, toľko sme mali v sebe aj opatrnosti voči druhému. V hlave mi vírili myšlienky, či sa mu páčim, či sa mu to páči, či je spokojný, či ...
A potom, keď sme sa domilovali a ležali sme v tom aute, v ktorom ma všetko tlačilo, som Tobiasovi pošepkala, že bol druhý. S prekvapením sa na mňa pozrel a nepovedal nič.
Keď som od neho odišla, vedela som, že sa vo mne niečo zmení, že bariéru, ktorú som pri ňom niekedy pociťovala sme zbúrali, a teraz to bude už len lepšie.

5. Kapitola   Keď čas plynie, je ťažké ho zastaviť

Svet sa začal zrazu krútiť a mohla som ho maľovať takými farbami, akými som chcela.
Tobias o mne nikdy nehovoril ako o oficiálnej frajerke, teda, ak by som to dala na správnu mieru, nikdy sme sa o nás dvoch nebavili. Naše stretávania boli ako voda.
Niekedy plytká, pokojná a číra, inokedy s návalmi vĺn, odhodlaná si zobrať všetko – nekompromisne. Pri Tobiasovi som mala pocit neistoty, boli momenty, kedy som naozaj nevedela, čo si myslí, čo chce, lebo jeho oči sa menili. Niekedy boli hladné od túžby po mne, inokedy kalné a ľahostajné. Nevedela som v ňom čítať, aj keď som veľmi chcela, bol samé prekvapenie, a keď na to pozerám s odstupom času, viem, že ak by taký nebol, nikdy by ma nezaujal.
Lízala som zmrzlinu, vietor mi neposlušne prefukoval šaty a my sme hovorili o trapasoch.
-          Tak povedz ten najväčší.
-          Stratila som príčesok.
-          To predsa nie je trapas, - mávol rukou.
-          Stratila som ho v centre mesta a naozaj pekný chlapec za mnou zavolal: ‘Slečna, stratili ste vlasy.’
Tobias sa nahlas zasmial, odhrnul mi vlasy z tváre a zamyslene sa na mňa pozeral.
-          Takže? – spýtala som sa.
-          Čo?
-          No, tvoj najväčší trapas?
-          Žiaden nebol.
-          Ty si teda suchár, - povedala som a drgla som ho do ramena.
-          Nevyrábam trapasy, - odvetil.
-          Ani náhodné?
-          Náhody nie sú, Dáška, sú len fakty.
Zamyslene som sa naň pozerala a preložila som si nohu.
-          Takže to, že sme sa stretli, nebola karma?
-          Boli sme vo vhodnej chvíli pri vhodnej spoločnosti.
-          Žiaden osud?
-          Žiaden.
-          Ty naň ani neveríš?
-          Sú to blbosti, neverím na nič, čo nemám podložené.

*
-          Čo chceš v živote dosiahnuť? – pýtala som sa ho, keď sme nahí ležali zababušení do žltých perín.
-          Chcem mať veľa peňazí a budem si ich užívať. A ty?
-          Chcem ráno vstať s pocitom, že sa mám prečo tešiť do práce a po práci sa chcem tešiť domov, lebo ma tam bude niekto čakať.
Ostal vážny, lebo som to povedala vážne.
-          A ak ťa tam nikto čakať nebude? – spýtal sa zamyslene.
-          Tak si kúpim psa. Pochopiteľne.
*
-          Takže by si odpustila neveru?
-          To som nepovedala. Len hovorím, že každý je schopný nevery.
-          Podviedla si ma?
-     My spolu chodíme? - spýtala som sa
-     Nie, nechodíme, - vravel.
-     Tak potom ti to môže byť jedno, nie?
Nadvihol sa a napil sa minerálky z fľaše.
-     Páčim sa ti, Tobias?
Pomaličky zdvihol hlavu, pozrel sa na mňa a vravel:
-     Páčiš sa mi viac, než si myslíš.
*

Sedeli sme za stolom u neho v obývačke. Sústredene si čítal papiere do práce a ja som sa jedným okom dívala do knihy a druhým na neho.
- Čo je, Dáši?
- Nič.
- Prečo sa na mňa tak pozeráš?
- Nepozerám sa.
- Nepozeráš? – usmial sa.
- Špehujem ťa, - vravela som pobavene.
A potom sa ma opýtal.
- Aký bol?
- Kto, aký bol?
- Tvoj otec. Aký bol?
- Bol to muž môjho života.
- To je celé? – spýtal sa.
- Spieval mi na gitare, v lete sme chodili na huby a spievali sme si trampské pesničky, veľa fajčil a bola som jeho dievčatko.
Prikývol. Na znak toho, že rozumie.
- Mala si pekné detstvo?
Prikývla som.
- A ty?
- Naši sa rozviedli príliš skoro, otec je notorický alkoholik a s mamou som nikdy nemal extra vzťah.
- To ma mrzí, - vravela som.
- Nemusia ťa mrzieť cudzie osudy, Dáška.
Usmiala som sa.
- Nemusia, ale tvoj ma môže, - vravela som s pokojom.
Nespustil zo mňa oči, papiere položil na stôl a vravel:
- Nechci zachrániť celý svet.
Zdvihla som oči a neisto som si vydýchla.
- A môžem zachrániť aspoň teba? – spýtala som sa.
Chvíľu mlčal, vstal, nalial si víno do pohára, uvolnene na mňa pozeral, a tak zo mňa vypadlo :
- Vieš, ja ťa asi ľúbim.
Prekvapilo ho to. Ostal vážny, mlčky ku mne pristúpil, zdvihol mi tričko a začal mi bozkávať moje prsia.
*

Pamätám si na večer, keď ma prekvapil. Vozili sme sa po meste a ja som ho kŕmila zmrzlinou z téglika, veľa sme sa smiali a počúvali Kryštof. Nohy som mala vyložené na palubnej doske, za oknom sa mihotali lampy a ja som si v duchu povedala, že práve v tejto chvíli som neuveriteľne šťastná. Keď sme prišli na akúsi chatovú oblasť, vypol motor a povedal mi:
- Dáška, mám ťa rád. Mám ťa fakt rád.
- Ja to predsa viem.
- Ale bojím sa, tak veľmi sa bojím, že ti ublížim.
- Čo to rozprávaš, prečo by si mi mal ublížiť?
Dívali sme sa na seba a ja som zrazu nevedela, čo si mám myslieť.
- Niečo sa stalo Tobias, s niekým si bol, alebo, ako si to mám vysvetliť?
- Len si jedna z mála, ktorej naozaj nechcem ublížiť. Vieš, nechcem, aby nám to prerástlo cez hlavu. Potom to bude o to ťažšie.
- Nerozumiem ti, ty sa so mnou rozchádzaš? - spýtala som sa, i keď sme oficiálne spolu neboli.
Objal ma silno a jeho líce si obtrel o moje.
- Tobias… čo je?
Zovrel ma ešte silnešie.
- Buď tíško, len ma objímaj.
- Chcem ísť domov, - vytrhla som sa.
Mlčal.
- Bojím sa ťa, - povedala som tlmeným hlasom.
- To ja sa bojím tvojej lásky, - vravel.
V ten večer sme sedeli do neskorej noci v aute, pozerali sme sa mlčky na seba a dotýkali sme sa končekmi prstov. Tobias mi spieval : “… když amorové šípy uvidíš jako když napne hruď...,” a dlaňou mi prechádzal po tvári.
- Prečo si tak sám? – spýtala som sa ho.
- Lebo mi to tak vyhovuje, - vravel.
- Máš vôbec nejakého priateľa, ktorý ťa naozaj pozná?
- Nie. Je to zlé?
Prikývla som.
- Je to smutné.
- Som pustovník, vždy kráčam sám.

*
Tobias do môjho života zapadol ako druhá časť puzzle, ktorú človek celý život hľadá. Boli sme spolu v pohľadoch, v slovách, v dňoch, ktoré sme prežívali úplne jednoducho, a predsa v tom bolo čosi iné.
Niekedy sa stalo, že sme si vyšli do mesta a pripojili sa k nám i Jana so Stanom. Sedeli sme v kaviarni v centre mesta natlačení tesne pri okne a na stole sme mali položené víno, ktoré chlapci objednali. Smiali sme sa, Stano s Tobiasom nám rozprávali spoločné zážitky a potom sa pri nás z ničoho nič pristavila štíhla vysoká čiernovláska. Usmiala sa, otočila sa k Tobiasovi, venovala mu bozk na pery a vravela:
-    Tobinko, ty máš iné číslo?
Tobias sa usmial ignorujúc môj prekvapivý pohľad a povedal:
-    Nie, mám stále to isté.
-    Musíme dať kávu, potrebujem s tebou niečo prebrať.
-    Ja ti zavolám, - povedal stroho a štíhla čiernovláska nám zapriala pekný večer a vyparila sa.
Rýchlo sme si s Janou vymenili nechápavé pohľady a nechala som to tak.
Nie som žena, ktorá žiarli.
Pri Mirovi som to nikdy nezažila, ale zrazu som mala zvláštny pocit, že Tobias bude muž, ktorý je rád obklopovaný peknými ženami. A tak, keď sme večer prišli domov, vyzula som si topánky, nedalo mi to.
-    Tobinko, ty máš iné číslo?
Tobias si vyzúval topánky, zdvihol zrak a usmial sa.
-    Dlho ti to trvalo, - vravel.
-    To bola nejaká kamoška?
-    Stará známa.
-    Aha. Volá ťa, ako keby si mal päť rokov.
-    Je len milá.
-    Je milá, čiernovlasá a ideš s ňou na kávu, - povedala som.
-    Tebe to prekáža?
-    Nie, veď i ja chodím s kamarátmi na kávu.
Tobias sa na mňa nahnevane pozrel a dodal:
-    To si neželám.
-    Neželáš? - nechápavo som sa spýtala.
-    Nemôžeš chodiť s inými mužmi na kávu.
-    Aha, ale ty môžeš?
-    Presne tak.
-    Toto je zlý sen, - vravela som nahnevane.
-    Káva nič neznamená.
-    Počúvaš sa?
-    Dáša, toto ja riešiť nebudem.
-    Choď domov, Tobias, - vravela som rezignovane.
Nešiel domov, rozložil si gauč v obývačke, a tak ako ja, celú noc nespal. Ráno som ho v mojom byte už nenašla, na gauči bol položený malá lístoček s vetou: Večera u mňa? Tak už sa nehnevaj.

XXX

S Tobiasom do môjho života vstúpil nový pocit. Pocit šťastia i nešťastia zároveň, pocit vášne, ktorý ma hrial, a ako sa neskôr ukázalo, aj ničil.
Ľudia od nepamäti dávajú ľuďom seba ako pečiatku, príliš sa odovzdávajú, strácajú svoje duše a zabúdajú na to, že na to, aby prežili, si musia časť svojej duše nechať i pre seba.

V deň, keď som Tobiasa zoznámila s mojou rodinou, pršalo, teda lialo ako z krhly. Sedeli sme v aute a pozorovali ľudí, ktorí si nohy máčali do veľkej mláky a narážali do seba s dáždnikmi. Zazvonil mi telefón.
- Dáška, musíš dôjsť domov.
- Mami, čo stalo?
- Martin od včera neprišiel domov a nedvíha telefón, mám o neho strach, - vravela mama z druhej strany telefónu.
- Dobre, pôjdem ho hľadať.
- Pôjdem s tebou.
- Nie, mami, ja ti zavolám, - vravela som a zložila som telefón.

Keď si spomínam na všetky Martinove odchody, všetky hádky a zvláštne zmeny správania, myslím, že ten mamin telefonát ma vystrašil viac než čokoľvek predtým.

Držala som mobil v ruke, pozrela som na Tobiasa, ktorý držal volant a vravela som:
- Otoč to na Štiavnickú.
- Na Štiavnickú? - spýtal sa ma nechápavo. Prikývla som. Vedela som, že sa ma to pýta preto, lebo Štiavnická bola miestom, kde sa to hemžilo čudnými ľuďmi a väčšina sa tomuto miestu vyhýbalo na míľe ďaleko.
- Čo sa stalo?
- Musím ísť po brata.
- Má problémy?
- Dúfam, že nie väčšie, než si myslím, - vravela som v mysli so zlým scenárom.
Tobias sa po Štiavnickej pohyboval tak, akoby preňho nebolo cudzím miestom. Nepýtala som sa, čo ma s tým miestom spoločné, lebo som to nechcela vedieť. Štiavnická bola miestom herní, prostitútok, drogových dílerov a ľudí s prázdnymi očami.
Martinove auto som si všimla hneď pri bare a Martina som si všimla hneď, ako sme doň vošli. Ležal na barovom pulte, opitý ako prasa.
- Vidíš ho tu niekde? – spýtal sa ma Tobias. Ukázala som na pult.
- Chcem um..um.. umrieť, - povedal Martin, keď sme ho zdvíhali z pultu.
- Poď, ideme domov, - vravela som.
Tobias ho niesol sám k autu, posadil ho na zadné sedačky a vymenil si so mnou pohľad.
- Kam ho odnesieme?
- Ku mame.
- Nebude lepšie, keď prespí u teba?
- Mama umrie od strachu, bude lepšie, keď pôjdeme tam.
Tobias bez rečí vyniesol opitého Martina ku maminmu bytu, mama celá vystrašená otvorila dvere, zorganizovala kam ho má Tobias odniesť, ponúkla Tobiasa koláčom a vravela:
- Prepáčte, že sa takto spoznávame, - podávala moja mama ruku Tobiasovi v malej úzkej chodbičke pri dverách.
- Teší ma, Anna Krstová, Dáškina mama.
- Tobias Manón, Dáškin..
- Kamarát, - vravela som rýchlo.
Tobias na mňa pozrel trochu prekvapene. Ani neviem, prečo som to povedala, asi preto, že som si nebola istá tým, čo povie Tobias, a tak som v rámci ochrany svojho ega povedala niečo, čím som si bola aspoň trochu istá.
- Ste kulturista? – spýtala sa moja mama.
Nahlas sme sa s Tobiasom zasmiali.
- Nie, nie som, pani Krstová.
- Cítiť z vás silu spojenú s ľudskosťou. Mohla by som sa pozrieť, čo o vás hovoria karty, - začala moja mama s jej ezoterickou analýzou ľudských duší.
- Mami, my už pôjdeme, dobre? Zajtra si zavoláme.
- To by ma zaujímalo, pani Krstová, - skočil mi do reči Tobias a mňa to trošku zaskočilo, lebo on na takého veci nikdy neveril.
- Ale niekedy inokedy, my už pôjdeme mami, - potiahla som ho za rukáv.
- Tak teda, ako chcete. Zajtra budem čakať na ten telefonát, - vravela mama a my sme pomaly kráčali naspäť do auta.
Tobias si sadol za volant, pozrel na mňa a spýtal sa:
- Prečo si mi nikdy nepovedala, že tvoj brat má problémy?
- Lebo som ťa nechcela obťažovať.
- Obťažovať s čím? Možno by som ti pomohol, - hovoril Tobias so zvláštnym leskom v očiach, takým, ktorý sa volá ľudskosť.
- Ukázal by si stratený zmysel života môjmu bratovi? No tak, to predsa nie je tvoj problém.
- Prečo máš stále pocit, že si na všetko sama?
- Mám rada, keď si taký, - usmiala som sa a pobozkala som ho.
- Neodpovedala si mi.
Sklopila som trošku oči.
- Zvláštne, že sa ma to pýta človek, ktorý je taký istý ako ja.
Tobias sa nahlas zasmial, pohladil ma po vlasoch a pošepkal mi:
- Vyhrala si, dievčatko.

XXX

Mám na Teba chuť, - napísal mi na druhý deň, keď som sedela s Janou v jej kvetinárstve a usmiala som sa.
-          Má na mňa chuť, - povedala som nahlas.
-          Tobias?
-          Kto iný, jasné.
-          Aha, - vravela čudne Jana.
-          To znamená, čo ? To tvoje, aha ...
-          Nič, - zamrvila sa.
-          No, otvor pekne ústa a spusti, - vravela som s pokojom.
-          Sľubuješ, že nebudeš hysterická?
-          Sľubujem, - vravela som.
-          Pozri, ja neviem, či je to pravda, ale hovorí sa, že Tobias ...- sklopila zrak Jana.
-          Že Tobias, čo? Hovor!
-          Že nie si jediná v jeho živote.
Prestalo mi búchať srdce, na sucho som prehltla a odhrnula som si vlasy z tváre.
-          Vieš, Dáši, ja neviem, či je to pravda. Len chcem, aby si vedela, čo sa hovorí.
-          Tobias nie je klamár.
-          Uvidíme, - vravela Jana.
-          Poznám ho, Jani, lepšie než ktokoľvek. Ak by ma podvádzal, radšej by ma nechal. Viem to, také veci predsa nemusia mať racionálne vysvetlenie, také veci sa intuitívne cítia.
Jana len potichu pozerala na mňa a ja som si uvedomila, že vysvetľujem. Takže som ohrozená …Lebo, ak má človek potrebu vysvetľovať, má strach. A ja som mala veľký strach, že mi Tobias moje srdce zlomí na milión drobných kúskov, ktoré nebudem vedieť zlepiť.

XXX

Pár dní sa mi potom neozval, a potom mi zazvonil mi telefón.
-          Idem do Talianska.
-          Kedy?
-          Dnes. Je to tak narýchlo, prídem o dva týždne.
-          Takže…takže sa už dnes neuvidíme.
-          Nechcem ti sľubovať. Potom sa ozvem.
-          Aha.
-          Si ok, Dáši?
-          Hm. Som, - vravela som, i keď som sa tak necítila.
-          Čo robíš?
-          Jem palacinky, chcem vedieť, či ma budeš chcieť aj keď budem mať 200 kg, takže?
-          To ti nemôžem sľúbiť, - zasmial sa.
-          A čo mi môžeš sľúbiť?
-          Nič, ale veď to sa ti na mne tak páči.

XXX

Po tom, čo Miro odišiel z môjho života, som začala mať problém s peniazmi. Ťahala som celý byt sama, v práci bolo príliš málo zákazníkov a moja výplatná páska viac plakala, než vyskakovala od radosti. Neplatila som si účty na čas, platila som za Martina dlhy, chodili mi upomienky, lebo termíny, ktoré ma viazali, som nestíhala riešiť. Ale vždy som si hovorila, že to zvládnem. Lebo nejako už bude a riešenie sa musí nájsť.
Vedela som, že Martin prežíva niečo podobné, že jeho problémy s drogami neprestali a všetci doma pred tým zatvárame oči. Vedela som, že to robí preto, aby mu niekto pomohol, aby ho vyhrabal zo sračiek, lebo sám má pocit, že nemá dosť sily na to, aby to zvládol sám. Tušila som to aj preto, že doma bol zrazu pokoj. Od momentu, keď sme ho s Tobiasom našli opitého, prešiel mesiac a on sekal dobrotu. Chodil načas domov, neflákal sa, pracoval, vyzeral vyrovnane. V jeho očiach však bol stále ten istý smútok, tí istí démoni, ktorých nedokázal zničiť.
17. septembra som ho našla vo vani s podrezanými žilami. Pamätám si to celkom presne. Vracala som sa domov, lebo mama bola na školení a chcela poliať kvety. Celý deň som bola som nervózna, tak vnútorne. Akoby sa všetky moje vnútornosti chveli a narážali na seba tam a späť. Chcela som ísť ešte na kávu, ale Jana mi nedvíhala mobil a Tobias bol v Taliansku. Neviem, či vtedy zaúradovala vyššia sila.
Neviem, či Boh, otec alebo ktokoľvek zariadil, aby som sa ponáhľala domov.
Viem však, že keby som prišla o hodinu neskôr, Martin by tu už nebol.
Keď som otvorila dvere od bytu a intuitívne som sa ponáhľala do kúpelne, moje srdce sa zastavilo. Martin ležal vo vani, po jeho rukách mu tiekla krv, bol bledý. V ruke stískal akýsi kus papiera, ktorý bol zamazaný od krvi.
- Martin, čo si to urobil, - plakala som.
Kým prišla záchranka, snažila som sa Martinovi zastaviť krvácanie. Martina odviezli do nemocnice a následne ho hospitalizovali na psychiatrii. Následne pokračoval sled udalostí, šokovaná mama, ktorá si všetku vinu dávala na seba a potom ja. Zdrvená, smutná, sama, stískajúca papier, ktorý som nikomu neukázala. Papier, na ktorom boli všetky Martinove pocity. Nenapíšem vám, čo v ňom bolo, lebo by to nebolo fér, napíšem vám len to, že som sa triasla. Zimomriavky som mala na celom tele, sedela som pred psychiatriou na lavičke, hlasno som plakala a ten papier zamazaný od krvi som roztrhala na maličké kúsky. A doľahlo na mňa všetko.
Poobzerala som sa okolo mňa a zbadala som ich.
Ľudí, ktorí vďaka minulosti nevedia žiť v budúcnosti.
Ľudí, ktorí sa boja svojho odrazu v zrkadle.
Ľudí, ktorí sa boja milovať.
Ľudí, ktorí nevedia odpúšťať.
Ľudí, ktorí nevedia žiť sami so sebou.
Vtedy, na tej lavičke, som si uvedomila, že ich máme všetci. Menšie či väčšie ľudské škvrny, ktoré nám ležia na duši. Pohodlne si odfukujú, kým naša hlava či srdce pomaly neumiera na ich zamorenosť. Martin nevedel žiť sám so sebou, tak ako som to nevedela ja. Zúfalí ľudia robia jednoducho zúfalé činy, ktoré pochopí len rovnako zúfalý človek.

20. septembra

Vždy som si prízvukovala, že je správne a fér, aby ľudia v mojom okolí vedeli, že mi na nich záleží. Že som tu pre nich, tak ako sú tu oni pre mňa. Lenže mám taký problém. Neviem povedať niekomu, že ho mám rada.

Teda, aby som to dala na správnu mieru, už som to párkrát povedala ľuďom, ktorí s touto informáciou nevedeli ako naložiť, a tak v záujme zachovania seba sámeho, mlčali. Ja som sa potom cítila príliš zraniteľná, preto som sa rozhodla, že už nebudem chodiť (prvá) s kožou na trh ...
Deň pred tým, než mi zomrel otec, som sa s ním lúčila v mojej izbe. Odchádzala som do práce, dali sme si pusu, a keby som vedela, že tá pusa bude posledná, ktorú mi v živote dá, tak by som mu z celej sily zakričala, že bol jediný muž môjho života, ktorého som najviac na svete milovala.
Naozaj.
Lenže, nestalo sa tak. Ešte dlho potom som mal výčitky, ešte dlho potom som nemala pokojný spánok a vlastne ho nemám ani doteraz.
Neviem, či vedel, že bol pre mňa ten naj.
Neviem, či vedel, že ho ľúbim.
Neviem to.
Lenže sú veci, ktoré skrátka nezmeníme, zasiahnu do nášho života ako rýchly blesk a jediné, čo môžeme spraviť, je prijať to ...
Celé ráno som sa mrvila.
Akoby mi moja intuícia alarmovala zlé správy. Prišli, náhle a bez pardonu. Martin sa pokúsil spáchať samovraždu. Len pár sekúnd ho delilo, aby bol jeho mladý život odkázaný na život vo večnosti. A zrazu som počula môj plač, plač mojej mamy, plač priateľov, plač ľudí, ktorí by sa hnevali na Boha a hovorili by o nespravodlivosti.
Život nie je fér.
Ale môžeme byť féroví my. Aby sme , ak nám niekto zo života náhle odíde, nemali výčitky, že sme mu nestihli niečo oznámiť ...
Niečo povedať ...

Povedzme si to, kým sme tu, kým je ešte čas.

6. Kapitola   Byť bláznom je niekedy jednoduchšie

V tom čase si Jana našla nového, takmer frajera. Bol to hnedovlasý taxikár Julo, ktorý nás všade vozil a hovoril o taxametri tak intenzívne, že som ho po piatich minútach prestala počúvať.
Ohryzovala som si vzadu na sedadle nechty, Jana sa na mňa cez zrkadlo pozerala, a keď sme vystúpili na psychiatrii v Levoči, vravela som jej.
-          A ty, akože, si sa kedy rozišla so Stanom?
-          Nerozišla som sa.
-          Aha, to mi dáva logiku, - vravela som ironicky.
-          Proste mám dvoch.
Pozrela som sa na ňu nechápavo.
-          Stano má tiež dve, - vysvetlila mi.
-          Ale inak ste vy dvaja celkom normálny pár, však?
Jana prikývla.
-          Vysvetli mi, čo sa ti na tom Julovi páči? – spýtala som sa.
-          Jeeežiš, tie tvoje otázky, - mávla rukou Jana.
-          Zlato, vyzerá ako Elvis, má nechutné vlasy a napodobňuje Žbirku , - vravela som.
-          Hovno o tom vieš, náhodou je dobrý v sexe.
-          Základ máš, - trochu som sa usmiala.
Potom sme mlčali. Jana vybrala škatuľu cigariet, a keď sme dofajčievali pred vchodom do psychiatrie, Jana ma skontrolovala pohľadom, chytila ma za ruku a vravela mi:
-    A úplne najhoršie je to, že ja celý život riešim posraté vzťahy a za tými mrežami je iný, naozaj problémový svet.

Liečenie duše. Tak nazývala moja mama Martinov pobyt na psychiatrii. Asi to znelo prijatelnejšie než vyhlásenie, že je psychicky chorý. Liečenie duše, to mi rezonovalo v mysli, keď som kráčala s Janou po tmavých schodoch so silným zdravotným bratom, ktorý nás viedol ku Martinovi. Veď každý si svojím spôsobom liečime dušu, rozdiel je len vo forme liečenia. Utešovala som sa v hlave.

- Musím Vás však upozorniť, že Váš brat bol včera agresívny, takže sme museli použiť utišovacie prostriedky.
-   Čo to znamená? – spýtala som sa, keď som otvárala kľučku od Martinovej izby.
Neodpovedal. A možno to bolo dobré. Martin ležal na svojej posteli vo zvieracej kazajke a mňa naplo na zvracanie.
- Dáša, Dáša, odopni ma, odopni ma!!! – vrieskal a díval sa na mňa pohľadom šialenca. - Preboha, odopnite ho! – zvrieskla som na zdravotného brata a on mi odvrkol, že toto je len prejav detoxikácie, ktorou Martin prechádza.
- Dáša, ty si sestra!!! Sviňa si, si sviňa, počuješ!!!!! - reval a agresívne sa hádzal po posteli.
- Musíte ísť, pichneme mu niečo na ukľudnenie, - vravel zdravotník a my s Janou sme kráčali nalomené z izby.
V psychiatrickej hale som sa rozrevala. Slzy mi tiekli po líci ako silná búrka, sedeli sme s Janou na lavičke a pozerali sme sa nemo do okna. Zdravotník po pár minútach prišiel za mnou a vravel mi:
- Toto je bežná situácia, s ktorou sa stretávame.
Ale ja na takéto bežné situácie nie som, kurva, zvyknutá, - vravela som si niekde vo vnútri, a tak som sa ho spýtala:
- Bude v poriadku?
Váhavo mi vravel, že každý môže byť v poriadku, ak to bude chcieť. Ak to bude chcieť..

XXX

Tobias mal problém hovoriť o svojej rodine a hovoriť o svojich citoch. Chápala som to, lebo ja som to nevedela tiež.
Vždy som patrila k ženám, ktoré si veľa mužov k sebe nepripúšťa.
Radšej som utekala od vzťahov na míle ďaleko, len aby som niekomu nemusela hovoriť, že ho mám rada. Mirovi som za celý náš vzťah povedala, že ho ľúbim len raz. RAZ !
Trvalo mi dlho, kým som pochopila, že Tobias je vlastne ako ja. Že všetko to, čo ma na ňom vytáča, ma vytáča len preto, že robím to isté. Že i on mal zlyhania, ktoré ho napádali každý deň, že i on mal dušu zašpinenú od vlastného strachu. Nemusel mi o tom hovoriť dlhé príbehy, videla som to v jeho očiach i opatrných slovách.
Celé dva týždne, čo bol v Taliansku, sa mi neozval. Nehnevala som sa, bola som zamestnaná Martinom, ale vždy večer mi v ušiach rezonovali Janine slová. Potom, čo sa však vrátil z Talianska, bol čudný, smutný, veľa nerozprával. Ja som náladu tiež nemala, ale Tobiasovi som o bráškovi nepovedala ani slovo. Sedeli sme v aute, išli sme hore mestom do kina. Na všetky moje otázky mi odpovedal stroho, jednoslovne a ja som zrazu vycítila, že niečo nie je v poriadku. A potom v kine sa všetci tískali k sebe, lebo na plátne sa objavovali duchovia, len my dvaja sme pri sebe sedeli ako ľadové sochy. Zvláštne je, ako ľudia rýchlo vycítia, keď sú ohrození, keď je ohrozená ich láska. Dotklo sa ma to.
Vyšli sme von, Tobias si dohadoval nejaké stretnutie a po tom, čo zložil, som mu povedala:
- Si dnes nejaký čudný.
- Veď vieš ako ja, - vravel stroho.
- Niečo sa deje, však?
- Neviem, - povedal a sklopil zrak.
- Vieš, tešila som sa na teba. Dva týždne sa mi neozveš, potom mi zavoláš a namiesto toho, aby sme sa rozprávali, mlčíš a vidím, že ťa niečo trápi. Niečo sa stalo v Taliansku?
Tobias chvíľu mlčal, smutne sa mi pozeral do očí a vravel:
- Myslím, žeby sme mali ísť od seba. Dosť som nad nami premýšľal.
Prehltla som.
- Vieš, neviem čo bude o týždeň, o dva. Neviem, či som schopný mať vzťah, mať záväzok. Možno pôjdem žiť mimo mesta, a čo ty? Ako to potom vyriešime? To nie je, Dáši, len tak, chápeš?!
- Prečo riešiš to, čo bude o pár mesiacov?
- Je to pre mňa dôležité, - chvíľu mlčal a potom vravel: - Mrzí ma to.
- To je všetko?
Tobias prikývol a ja som videla, že všetko, čo povedal, myslí úplne vážne.
- Takže ma nemáš rád?
- Nie.
- Ani si ma nemal rád?
- Neviem, Dáši.
- Takže si sa so mnou len tak hral? Nič to pre teba neznamenalo?
- Znamenáš pre mňa veľa, ale nechcem ti klamať.
- To sú len rečičky.
- V takých veciach neklamem.
- Mám ti poďakovať?
Tobias ticho pozoroval moje oči a nepovedal nič.
- Takže to bola pravda.
- O čom hovoríš?
- Nebola som v tvojom živote jediná, však?
- A si taký srab, že sa vyhováraš na to, čo bude o pár mesiacov, - dodala som smutne.
-   Nie je to tak, ako si myslíš.
- A ako to je?
- Nechcem zažiť to, čo som už zažil. Jednoducho to nejde.
- Tak fajn, - vravela som smutne, lebo som nevedela, čo na to povedať.
Ešte sme chvíľu na seba ticho pozerali. Otočila som sa a pomaly som kráčala domov. A ticho som plakala. Mala som hrču v hrdle, a keď som prišla domov a ľahla som si do postele, napísala som mu správu: Byť zložitým je niekedy jednoduchšie. Ľahšie môžeš veci opustiť, ťažšie sa s nimi však vnútorne žije.

7. Kapitola   Osud to vždy zariadi inak

Moja mama bola hrdá. Vždy. Potom, čo si Martin podrezal žily, sa na našom sídlisku nehovorilo o ničom inom. Ak sa náhodou niekto mojej mamy spýtal, čo sa stalo, zdvihla hrdo hlavu a povedala:
-    Každý máme svoje problémy, niekto pred nimi zatvára oči, iný ich rieši a niekomu prerastajú cez hlavu. To je celé.
Moja mama sa nikdy nepoložila. Nikdy. Bola najsilnejším bodom v našej rodine. Mala úlohu otca, matky, kamarátky, psychologičky, lekárky a zvládala všetko s pokorou a pevným odhodlaním. Viem, že ja som do jej predstavy o mojom živote nezapadala. Viem, že sa možno hanbila, že nemám pred menom pár titulov a množstvo peňazí na účte. Ale i napriek tomu ma milovala, tak ako len matky milujú svoje deti. Nezištne a láskyplne.
Bol čas vianočných výpredajov a blikajúcich svetiel. Potrebovala som veľmi rýchlo zabudnúť na Tobiasa, Jana potrebovala byť veľmi rýchlo sama, bez svojich zvláštnych vzťahov, do ktorých sa zamotávala. Stano odišiel opäť do Anglicka a smskou sa s Janou rozišli a taxikár Julo nerozumel jej humoru. Martin nechcel ísť domov na Vianoce a mne sa trošku uľavilo, potrebovala som si totiž oddýchnuť od všetkých démonov, ktoré ma napádali každý deň.
Keď mala Jana zlú náladu, púšťala mi nahlas v aute Beyonce a spomínala na Stana. Keď som mala zlú náladu ja, hovorila som o svojej láske k Tobiasovi.
- Strašne som ho ľúbila, - hovorila som jej v aute, keď sme prechádzali okolo jeho kamarátov.
- Bože môj, ja viem.
- Strašne to bolí.
- Ja viem, že to bolí otrasne. Nič tak hrozne nebolí ako to, čo nám robia. Sú to strašní hnusáci, ale vieš. Ich to bolí tak isto.
- Lenže oni to neukážu, radšej to schovávajú v sebe. Vieš, som v emocionálnom šoku, takže sa ľutujem, - vravela som so zasopleným nosom.
- Ľutuj sa, veď i ja ťa ľutujem, - zasmiala sa Jana a ja som sa zasmiala tiež.
- Ja ťa milujem, - vravela som s úsmevom.
- Trošku ti musím pripomenúť, že ťa viacerí milujeme. Vieš, ako bolí mňa, že som pustila Stana do svojho života?! Veľmi. Vieš, čo to znamená? Že som to takto chcela, a to je potom krásna bolesť. Vieš, prečo ti to hovorím? – spýtala sa ma s upreným pohľadom na cestu. Zakrútila som hlavou.
- Lebo ty si si ho vybrala. Ty si si vybrala, že sa s ním vyspíš, a že ho pustíš do svojho života. A preto je to najkrajšia bolesť na svete.
Keď na mňa prichádzala depka, vynárala som si Janine slová. Keď mi Janine slová nepomohli, plakala som. Chýbal mi. Bože môj, ako môže niekto niekomu chýbať, keď bol v mojom živote len tak krátko? Chýbala mi jeho inteligencia a naše rozhovory, chýbal mi jeho humor, chýbalo mi moje pozorovanie, keď ráno čítal zaujato noviny, chýbalo mi naše milovanie a chýbali mi jeho oči, ktoré prezrádzali i to, čo mi nikdy nemohol povedať. Zvláštne je, ako sa niektorí ľudia usadia v životoch. S Janou sme stále chodievali do tých istých podnikov, do klubov, v ktorých sme sa každý víkend snažili zabudnúť na svoje smútky. Do klubov, ktoré navštevovali tí istí ľudia a my s Janou sme po pár týždňoch presne vedeli, kto je s kým prepletení, alebo, kto chce byť s kým prepletení. Do klubov, v ktorých som náhodne stretla Mira, už vôbec nie smutného, práve naopak, vždy usmiateho. Mira, ktorý bol vraj vyliečený so svojej lásky ku mne natoľko, že mi navrhoval nezáväzný sex a ja som ho prijímala, aby som si z hrude vybila lásku k Tobiasovi.
- Je to len sex, Miro, - vždy som mu povedala.
- Veď dobre, - odvrkol.
- Pozri, nechcem, aby si to pochopil zle, ale to beriem len ako fyzickú potrebu, - vysvetľovala som ďalej.
- Vravím ti, že dobre, - hovoril podráždene.
Stalo sa to možno trikrát, vždy som pri tom bola opitá a na ďalší deň som mala výčitky svedomia. Neužívala som to, tak som Mirovi prestala dvíhať telefón a on ma pred kamarátmi nazval: - Bezcitnou zmijou. Tak predsa asi z lásky ku mne vyliečený nebol. Bolo to hnusné obdobie, hnusná prázdnota a otázniky v hlave, ktoré som chcela vymazať. Môj byt sa stal tichým miestom, v ktorom som si upratovala v hlave, veľa sme o tom s Janou rozprávali, ale ako čas išiel, prestali sme sa o tom baviť. Nebolo to tým, že nás to prestalo bolieť, len sme si tú bolesť chceli nechať pre seba a nechceli sme ju ukazovať svetu. Lebo, načo aj ?
V práci som trčala každú voľnú minútu, naháňala som zákazníkov, lebo dopyt po našej firme rapídne klesal, šéf mi neustále posielal neskoro peniaze, nestíhala som platiť účty načas a poštová schránka sa mi hromadila upomienkami.
- Mala by si odblokovať čakry, - vravela moja mama v aute, keď ma viezla do práce mojím autom, lebo svoje dala to servisu.
- Si v sekte? – spýtala som sa.
- S Darinkou, vieš tou, čo má syna toho doktora, sme boli na takom sedení o čakrách, a tak som si ich bola dať odblokovať. Poviem ti, cítim sa skvele.
- Koľko máš rokov, mami?
- Cítim sa na tridsať, - žiarila moja mama a ja som zrazu nemala podozrenie, že je to tými čakrami.
- Ale tridsať už dávno nemáš, - vravela som.
- Vidíš, to si celá ty, Dáška. Negativná, smutná. Veď si zapáľ trošku svetla do tvojho života.
- Nie, naozaj, mami. Takže, aká sekta? – zasmiala som sa.
- Pôjdeš tam so mnou a sama sa presvedčíš.
Tak som s mamou začala chodiť na odblokovávanie čakier, na kurzy, ako si mám pritiahnuť šťastie do svojho života, na terapie, ktoré mali môjmu životu vniesť nový rozmer. Boli to úplne kraviny. Žiadne kurzy vám predsa nevrátia stratený zmysel života. Stratený zmysel života nájdeme sami, po kúsku a ja som sa rozhodla zobrať svoje šťastie do vlastných rúk. Začala som sa venovať sebe, prestala som analyzovať každú minútu môjho života, cvičila som a na mojej tvári bol zrazu úsmev a ľudia hovorili, že žiarim. Do svojho denníka som si 20. decembra napísala:
Vedeli ste o tom, že všetci do jedného sme maliari? Skutoční maliari s krásnou paletou farieb. Môžeme si primaľovať šťastie, lásku, úspech, ľudí, svet, ktorý máme v tajných predstavách. Pýtate sa ako??? Je to jednoduché, stačí sa len nebáť použiť štetec.

Mala som takú známu. Večne ufrflanú, nespokojnú so svojím životom. Z jednej práce ju vyhodili skôr, než sa tam stihla ohriať, frajer sa s ňou rozišiel a ona namiesto toho, aby si uvedomila, že sa krúti v kolotoči vlastného negatívneho postoja k životu, sa len sťažovala. Na kamarátov, na ľudí, ktorí jej ubližujú, na šéfku, ktorá ju vyhodila, hnevala sa na celý, celuličký svet bez toho, aby si uvedomila, že najväčším tŕňom v jej živote, je si ona sama. Mala takú moc. Odoberala svojou negativitou ľuďom energiu, a tak vždy, keď som sa s ňou stretla, prichádzala som domov unavená a vyčerpaná. Sedeli sme u nej doma, a tak mi hovorila:
- Prečo mám také nešťastie?Tebe sa darí a ja nemám vôbec nič. Kaťa má frajera, byt a ja nemám nič. Do riti, všetci niečo majú a ja nemám vôbec nič.
- A práve preto nemáš nič, - vravela som.
Ona na mňa nechápavo pozerala a spýtala sa ma:
- To ako myslíš??
- Počúvaš sa niekedy? Veď sa len sťažuješ, ľutuješ a riešiš, čo iní majú.
- To bolo od teba hnusné.
- Kedy si bola naposledy von?- spýtala som sa.
- Nemám na to peniaze.
- O.k, tak teda inak. Kedy si ráno vstala a povedala si si, že dnes bude skvelý deň.
- Ale ja nemám skvelé dni.
- Lebo nechceš mať skvelé dni. A to je tvoj problém. Stala sa z teba zatrpknutá žena, ktorá neverí v svoje šťastie, tak sa nečuduj, že šťastná nebudeš.

XXX
Poznám jednu ženu. Je o generáciu staršia, vplyvná a pokorná. Rozprávali sme sa o knihách, o literatúre a veľa sme sa smiali. Mala v sebe toľko vitálnosti a energie, ktorú by som priala každému človeku. Spýtala som sa jej:
- Vždy Ti vyšlo všetko, čo si si priala?
- Nie, všetko mi nevyšlo, ale polovičku z mojich snov som si splnila.
- Máš toľko energie…
- Vieš, už 30 rokov žijem pre prítomnosť, pre okamih a maľujem si svet svojimi farbami.
Tou ženou je moja mama.
XXX
Napadlo vás niekedy robiť to, čo skutočne chcete?
Myslím tým - Naozaj, čo skutočne chcete.
Chcete ísť do Afriky? Našetrite si a chodťe. Chcete zmeniť prácu? Tak ju zmeňte. Chcete nájsť lásku? Tak si prestaňte hovoriť, že pravá láska už neexistuje. Chcete byť bohatí? Tak robte niečo, čo Vás bude baviť a neskôr na tom aj zarobíte.
Tak sa nebojte, odpustite si, majte sa radi a namaľujte si svoj vlastný svet a život presne taký, aký ho chcete mať.
XXX
- Včera som urobila šialenú vec, - stála pred mojimi dverami Jana, vlasy mala rozhádzané na každú stranu a vyzerala, že zažila dobrodružnú noc.
- Aj vyzeráš šialene, poď dnu, - vravela som.
Posadila sa do kuchyne, zapálila si tradične cigaretu, pozrela sa von oknom a usmiala sa.
- Tak hovor, - vravela som.
- Sex.
- No jasné, čo iné som mohla čakať, - usmiala som sa.
- On, saxofonista a ona je speváčka v jazzovom klube, bolo to fenomenálne, – nadchýňala sa Jana v mojej kuchyni.
- Ty si si to rozdala v trojke?
- Presne tak a nikdy nebudem ľutovať. Vieš, aké to bolo, keď mi ona   …
- Nieee, nechcem to počuť, - skočila som do reči Jane.
- Myslím, že chcem byť lesbička, - vravela pokojne.
- Zlatko, ty nemôžeš byť lesbička.
- Prečo nie? - spýtala sa ma nechápavo.
- Lebo ľudia nemenia svoju orientáciu pre jeden nový sexuálny zážitok.
Jana sa postavila, otvorila chladničku, vytiahla si z nej mlieko, napila sa zo škatuľky a vyhlásila:
- Chcela som ťa len upozorniť, aby si nebola prekvapená, keď sa ňou stanem.
Zasmiala som sa, zobrala som Jane z rúk mlieko a dodala som:
- Ale, veď mna už nič u teba neprekvapí.

XXX
V ten deň chumelilo, vonku si malé decká robili z tiel snehuliakov a z rádia zneli tie isté vianočné songy. Bol deň pred Štedrým dňom a ja som nemala kúpené darčeky. Vždy to tak robievam, nechávam si na poslednú chvíľu nakupovanie darčekov, lebo, ak by som ich kúpila mesiac dopredu, tak by sa mi dnes určite nepáčili. Auto som zastavila pred nákupným centrom a kráčala som pomalými krokmi do obchodov, motala som sa v kníhkupectve, svedomito som čítala obsah diel, a keď som zdvihla zrak, všimla som si oči, ktoré na mňa pozerajú. Stál tam, Tobias, v ruke držal nejakú motivačnú manažérsku knihu so zeleným obalom a tváril sa prekvapene. Ani jeden z nás nebol vo výhode, lebo naše oči sa stretli v ten istý moment. Boli sme od seba vzdialení pár regálov, ale ja som mala pocit, že moje srdce mi bije tak nahlas, že i predavačka, ktorá netrpezlivo stála pri pokladni ho začula. Ústa sa mu pohli, jemne sa mi pozdravil, bez slov otvoril ústa a jemne uklonil hlavou. Nevedela som, čo urobiť, tak som sa zmätene otočila a utekala k východu. Mám to tak od mala, neviem sa pretvarovať, ak ma niečo prekvapí, ak je mi nepríjemne, ak neviem, ako sa zachovať, neviem to ukryť. Viem, že by bolo jednoduché Tobiasa nestretnúť, nevidieť jeho tvár, jeho život, ktorý žije mimo mňa. Možno by to menej bolelo, láska by časom vypršala a moje emócie by som časom dokázala vynechať zo svojho života. Ale nebolo to tak. Nejako ma to rozložilo, a tak som veľmi rýchlo utekala naštartovať svoje auto. Do piatich minút mi svietila obálka na mojom mobile.
TOBIAS - My sa už ani nezdravíme?
JA - Nejako som to nestihla.
TOBIAS - Poďme večer von. O siedmej budem pre tvojím vchodom.
JA - O.K. - odpovedala som, lebo som to tak chcela.

Bola mi zima, ruky som si trela jednu o druhú, lebo rukavice som si nechala pre istotu doma. Tak sme sa teda mali stretnúť, po troch mesiacoch, bez akéhokoľvek kontaktu. Bola som trošku nervózna, ale nechcela som, aby si to všimol. Myslím, že vo filme Samotári sa hovorilo, že ak sa s niekým rozídeme, necháme u neho kus svojej duše. Asi tak podobne som to cítila. Prenechala som časť svojej duše Tobiasovi a on mi svoju dušu prenechal tiež. Možno o tom ani nevedel, možno to ani nechcel, ale jeho bolesti a smútky som cítila, i keď sme fyzicky spolu neboli. Chytala som vločky do rúk, a keď sa blížilo jeho auto, prestala som. Otvárala som dvere na jeho aute a on zababušený v sivom kabáte vyzeral trošku nervózne. Prehodili sme základné info o tom, ako sa máme, čo máme nové, pozerala som sa von oknom na blikajúce lampy, potom úkosom na Tobiasa a v hlave som si hovorila, aké je to medzi nami čudné, iné, bez ľudskej logiky.
Sadli sme si do Abstract café, objednali sme si horúcu čokoládu, ktorá tam bola najlepšia v meste a nervózne sme sa pozorovali.
- Takže, ako sa máš?
- Dobre, a ty? – vravela som pokojne.
- Veľa práce, ale inak stereotyp. Počul som o Martinovi. Chcel som ti napísať, ale nevedel som, či to bude vhodné. Si v poriadku?
- Je to už lepšie, - vyšlo zo mňa rýchlo.
- Ako práca? – dodala som.
Tobias si zamiešal lyžičkou čokoládu a pozrel na mňa.
- Nebavme sa o práci, Dáši, veľa som premýšľal, - vravel a trošku sa mu pri tom triasol hlas.
- Nad čím? - spýtala som sa opatrne.
- Vieš, si jediná, ktorá ma skutočne pozná. Neukryjem pred tebou nič. Chápeš, nič!
Trochu som sa zamrvila, pocity mi robili veľký hurikán a tak som vravela:
- Prečo sa o tom ideme baviť?
- Lebo neviem byť bez teba. Záleží mi na tebe viac, než som si myslel.
Trošku som sklonila hlavu a chvíľu som mlčala.
- Keby si ma nestretol, tak mi napíšeš?
- Nie.
Nechápavo som sa naň pozrela.
- Dal by som ti pokoj, ja som to predsa pokašľal. Takže, to je môj problém.
- Čo odo mňa teraz očakávaš, Tobias?
-   Nič.
- Nič? - spýtala som sa váhavo.
- Dáši, čo by si očakávala od človeka, ktorý dobre vie, že sklamal?
Mykla som plecom, odvrátila som zrak a vravela som, že neviem.
-    Vyzeráš byť šťastná, - vravel.
-    Som šťastná, Tobias.
-    Naozaj?
Nesmelo som prikývla.
-    Bol som na cestách a niečo som ti doniesol.
Tobias sa nahol a z vrecka kabáta vytiahol fotku.
-    Čo je to?
-    Keď som bol v Indii, zoznámil som sa s miestnym mužom, ktorý vlastnil obchod so suvenírmi. Spriatelili sme sa a on mi ukázal miesto, ktoré miestni považujú za, povedzme, kúzelné.
-    Kúzelné? – nadvihla som obočie, lebo ma to zaujímalo.
-    Povráva sa, že na to miesto chodia ľudia nájsť svoju stratenú dušu.
-    Neverím, že ty si tomu uveril.
-    Neviem, - pokrčil plecami, ale bolo to zvláštne miesto. Keď som tam stál a fotil som to, povedal som si, že by sa ti tam páčilo. Preto tá fotka.
Usmiala som sa.
-    To si nemusel.
-    Viem, že utekám, Dáši, ale už to nechcem.

Verila som mu. Mal to v očiach, že to skutočne nechcel.
Naklonila som sa a objala som ho z celej sily a on urobil to isté. To, čo som vtedy cítila, cítil i on. Viem to. Nemuseli sme si hovoriť o láske, nemuseli sme používať slová, ktoré vypršia skôr ako naftalín. Našimi telami prechádzala láska, ktorú sme si nikdy nesľubovali, túžba, ktorú sme si odopierali, strach, ktorý sme cítili obaja a zraniteľnosť.
Lebo najviac zraniteľní sú tí, ktorí príliš milujú.
Vtedy, v tej kaviarni, ktorá voňala sladko po čokoláde, sa mi Tobias otvoril.
Hovoril mi o strachu, o zlyhaní, o pokore, ktorú nikdy nemal. O tom, že iným chyby nevie odpúšťať a svoje si zdôvodňuje, o sebeckosti.
A ja som sa cítila, že sa naše srdcia na moment dotkli v tej istej chvíli. Vždy som verila na osud, na karmu, na veci, ktoré si do života vtiahneme pomocou myšlienok. Keď ma Tobias nechal, doma som si predstavovala, ako sa raz náhodne stretneme, ja budem pokojná a vyrovnaná, on mi bude hovoriť o tom, ako všetko ľutuje a ja poviem s rozvahou, že je neskoro.
Ale bolo to príliš čerstvé, aby som presviedčala seba, že som dávno niekde inde.
V ten večer sme sa spolu milovali. Pomaly, pomaličky. Dotýkali sme sa jeden druhého tak, akoby sme svoje nahé telá ešte nikdy nevideli. Ale páčilo sa mi to, bolo to iné než všetky milovania s ním, ktoré boli predtým. V tej chvíli som nemyslela na nič, nemala som v hlave žiadne výčitky, žiadne otázky. Dovolila som mu hrať sa s mojím telom i mojimi pocitmi úplne odhodlane, bez zábran. To milovanie boli tiché, žiadne výkriky, len zrýchlený dych a oči, v ktorých som sa neutopila. Oči, v ktorých som sa videla.
- Budeš to mať so mnou ťažké, - vravel potom Tobias.
- Rozumiem, - povedala som.
- Viem, že mi neveríš, ale mám ťa rád. Fakt ťa mám rád.
- Nemusíš mi nič hovoriť a vysvetľovať.
- Prečo mi nepovieš, že sa správam ako hlupák, - povedal a jeho čelo si pritlačil k tomu môjmu.
- Načo ti mám hovoriť niečo, čo si sám o sebe myslíš?
Tobias sa tváril vážne. Vedel, že mi ublížil a myslím, že mu chvíľami bolo ľúto, že ma dokázal zraniť. Zvláštne bolo, že i napriek tomu, že som ho milovala, nehnevala som sa naň.
Akoby som sa mohla hnevať na svoj vlastný odraz?
Keď som nahá sedela v jeho lone a on mi bozkával krk, vravel mi:

-    Nechcem už zažiť to, čo som už zažil, Dáši.

Ten, kto sa bojí lásky, bol z lásky sklamaný.
Ten, kto lásku odmieta, bojí sa, že sa mu život skomplikuje.
A existuje také veľké pravidlo, že tí, ktorí ju najviac nechcú, jej najskôr podľahnú.

Z jeho bytu som odišla rýchlo, bez myšlienok som sledovala svoje nohy a cítila som v duši malú nádej, že možno dokážeme byť spolu naozaj šťastní. Ak to budeme obaja chcieť.
Obaja chcieť.

8. Kapitola   Milujem to, že ťa tak milujem

2. januára

Dali ste si niekedy otázky: Prečo som musel stretnúť daného človeka, ak mi len ubližoval? Alebo, ako to, že som si s niekým tak rozumel/a a zrazu sa medzi nami usídlilo ticho? Verím tomu, že každý to už zažil. Analyzujeme staré priateľstvá, lásky, štve nás, že veci už nie sú, ako boli, chceme vrátiť čas, lebo, ak by sa nám zopakovali udalosti, určite by sme sa zachovali inak. Je to hlúposť, ale veríme tomu. Väčšinou, keď sa nám stane niečo, čo nás poznačí, čo nám pošliape naše ego alebo sklame, sme schopní riešiť, v hlave ešte dlhý čas, načo to bolo dobré. No načo, načo? Všetko je na niečo dobré. A akokoľvek táto formulka znie ako klišé, nesie v sebe veľkú pravdu.
Veľ,,é takmer lásky, bývajú bolestivé. Bývajú komplikované a vôbec nie jednoduché. Bývajú krehké a zraniteľné, ale odhodlané vydržať do posledných síl.

XXX

Do našich dní s Tobiasom prišla ľahkosť. Nadviazali sme tam, kde sme skončili a vôbec nie bolestivo, s otáznikmi, ale naopak, ľahko. To, čo bolo nevyslovené, sme nechali uložené v našich dušiach, výčitky sme umŕtvili a žili sme. Presne tak, ako sme chceli. Viem, vraví sa, že ľudia by sa nemali vracať do skrachovaných vzťahov, ale ja som verila, že teraz to bude iné. O pár dní som sedela s Janou v jej kvetinárstve, ona robila veľkú nádhernú kyticu zo slnečníc pre primátorovu dcéru, ja som polievala kvety, ktoré mala v kvetináčoch a potom som sa naň pozrela a vravela som:
- Vieš, to, čo ti teraz poviem, nie je pre mňa jednoduché, - Jana zdvihla oči, položila slnečnice na pult a čakala, čo jej poviem.
- Niektoré veci si jednoducho neplánujem, len prídu a prekvapia ma.
- Si tehotná? - spýtala sa rýchlo Jana a ja som sa zasmiala.
- Som opäť s Tobiasom, - vravela som, nervózne som sa nadýchla a čakala, čo povie.
- S tým T O B I A S O M, čo ťa nechal? – hláskovala jeho meno a neveriacky sa pýtala.
- Áno.
- S tým T O B I A S O M, ktorý si ťa neváži?
- Váži si ma, ale tak po svojom, - povedala som.
Jana sa tvárila smutne a krútila hlavou. Keď kyticu vzala opäť do rúk, spýtala sa ma.
- Vieš, čo robíš?
Stála som pri veľkom kaktuse, sklopila som oči a vravela som.
- Úplne.
Vtedy, v tom období, som si spomenula na Kaťu, spolužiačku so strednej, ktorá mala vzťah s mužom, ktorý bol navonok odlišný od nej. On rebel, ona slušné dievča, on menil ženy skôr, než stihol zahasiť cigaretu a ona vzťahy odstavovala na druhú koľaj. Tí dvaja si navzájom ubližovali, ale ak spolu neboli, chýbali si v určitom životnom období. A tak mi raz ona povedala:
- Vieš, on je mojím zrkadlom, všetky tie vlastnosti, ktoré na ňom neznášam a pritom milujem, sú moje. Len ich potláčam a viem s nimi pracovať, aby som ich neukazovala svetu.
Viem, že to tak bolo i uňho, ona mu v jeho živote ukázala jeho ľudskú stránku osobnosti a on, naopak, jej chyby. Zvláštne, nie?
Hm.
Neustále, keď som analyzovala môj vzťah s Tobiasom, som si na to spomenula. Myslím, že stretávame rôznych ľudí s rôznym posolstvom, ktoré nám majú dať. Priťahujeme to, čo nám chýba alebo to, na čo by sme sa mali zamerať. Na svoje chyby, ktoré ukrývame pred sebou, na vlastnosti, ktoré v sebe nesieme, a ani si to neuvedomujeme.
Alebo ste si možno s niekým v živote veľmi rozumeli, zrazu sa to zmenilo a teraz hľadáte slová, aby medzi vami nevzniklo trápne ticho. Lámete si hlavu, kde sa stala chyba?
Je to jednoduché. Možno ste si už všetko odovzdali, viete, niektorých ľudí máme na etapy, iných na celý život, no v konečnom dôsledku, kráčame vždy sami.
XXX
Začal nový rok. Bolo veľa snehu, zrazu veľa práce. Mala som rada, keď sme s Tobiasom nechodili nikam. Trávili sme večery u nás, ráno sme spolu pili kávu a čítali čerstvé noviny, večer sme pritúlení pozerali na filmy, ktoré Tobias požičiaval, veľa sme sa smiali a milovali. A potom prišla noc, za oknom sa chumelilo a nám bola zima. Tobias čítal nejakú knihu o mafiánoch, ja som naň mlčky pozerala a spýtala som sa:
- Si šťastný?
On na mňa len zdvihol zrak a vravel:
- Šťastie sú len momenty.
- Aha. A kedy si bol najšťastnejší?
- Neviem, to je ťažko takto povedať. A ty?
- Som šťastná, keď som s tebou.
Usmial sa, kútiky úst sa mu oslobodzujúco zdvihli. Objal ma a vravel:
- Je mi s tebou dobre.
Cez víkendy sme chodili k Martinovi, niekedy išiel so mnou aj Tobias, vždy ma čakal pred budovou, nikdy doň nevkročil. Martin ožil. Je to také čudné slovo, ale videla som, ako sa snaží a všimla som si, ako pokukuje po malej hnedovlasej sestričke Zuzke. Takže bude v poriadku, určite bude v poriadku, hovorila som si a neskôr i Tobiasovi. On mi vravel, že to najhoršie ho ešte len čaká.
A potom sa stala taká čudná vec. Sedela som vo svojej kuchyni a varila som kuracie soté, Tobias ťukal do notebooku a jedným okom ma sledoval. Zazvonil mi telefón a Tobias ho zdvihol, lebo som pri sporáku tancovala. Hovorila som mu, nech povie, že neexistujem a momentálne som neviditeľná, lebo som nemala chuť s nikým hovoriť. Nahlas sa smial a hovoril, že som krásna, keď varím. Usmievala som sa naň, kým vážne do môjho telefónu hovoril, že hneď budem pri telefóne. Nechápavo som naň pozrela, kým mi podával telefón a on len pokrčil plecami.
- Prosím, - vravela som.
- Dagmara Krstová? - povedal ženský hlas.
- Áno, pri telefóne.
- Tu je Anežka Demetrová, potrebovala by som sa s Vami stretnúť. Môžeme dnes okolo ôsmej pri kostole v centre mesta?
- Ohľadom čoho stretnúť? Viete, neviem, či dnes budem mať čas, - vravela som, lebo som chcela byť s Tobiasom.
- Viete, je to veľmi vážne. Budem Vás tam čakať,- vravel ženský hlas a zložil.
Nechápavo som zložila.
- Kto to bol? - spýtal sa Tobias.
- Nejaká Anežka, chce sa so mnou stretnúť. Nie je to náhodou nejaká žena, ktorej si zlomil srdce? - vravela som uštipačne.
- Áno je a dnes ti budú volať ešte tri, dáte si rande bezo mňa.
- A budeme ťa ohovárať, aký si milenec.
- A aký som milenec? - zdvihol oči natešene. Položila som varechu na kuchynský stôl, prišla som k nemu, pobozkala som ho a vravela som:
- Nie najhorší.
- Povedz, že si lepšieho ešte nemala, - vravel.
- Nepreháňaj, ty samec, - zasmiala som sa. Zasmial sa i on a vravel:
- Si skvelé dievča.
A tak ma vyložil na kuchynskú linku, rozopol si nohavice a pošepkal mi: - Strašne rád sa s tebou milujem.
Bolo presne dvanásť hodín, o hodinu sme sa išli najesť do Mekáča, lebo obed nevyšiel a presne o osem hodín som spoznala svoju sestru.

9. Kapitola   Nehovorme o láske

Bola som šťastná a nebolo to o momentoch, krátkych a dlhých, v ktoré veril Tobias. Bola som šťastná vcelku. S tým, čo mám, s tým, čo som, s tým, kto som.
Pár dní pred tým, než som spoznala Anežku, sme boli pozvaní s Tobiasom na povianočnú párty s umelými svetlami a hosteskami, ktoré polonahé ponúkali zadarmo šampanské. Organizoval ju Stano, ktorému sa zunovalo Anglicko, červené autobusy a možno mu chýbala i Jana, s ktorou sa oficiálne smskou rozišli. Ale na párty samozrejme nechýbala, ale aby zakryla svoje dolámané vnútro, zobrala so sebou jazzovú speváčku a hrala sa na to, že tvoria spolu pár.
Stáli sme pri fontáne s čokoládou, namáčali sme si do nej ovocie, Tobias pozoroval Janu a speváčku, a zrazu mi vravel:
- Jana si myslí, že Stano bude žiarliť na ženu?
- Ja neviem, - vravela som.
- Nechápem, prečo to robí. Veď je to bláznivé.
- To sú ženské veci, zlatko, - usmiala som sa.
- Ale, my muži, predsa nežiarlime na ženy, my nežiarlime vôbec, - vravel a objal ma okolo pliec.
- Každý žiarli do takej miery, do akej miery je sám on schopný zájsť, - usmiala som.
- A ty si do akej miery schopná zájsť?
- To sa uvidí časom.
- Aha, - vravel Tobias a pustil ma.
- Čo je??? - spýtala som sa.
- Neznášam, keď máš pravdu, to je celé.
Celý ten večer bol v znamení zábavy, ľudia poskakovali a nahlas spievali vianočné songy, i keď Vianoce boli preč, a predsa v tom bolo čosi čarovné. Ja som tancovala v dave s ľuďmi a pár známymi, ktorých som poznala, Tobias ma sledoval pri bare a Janu som stratila z dohľadu. Keď som po pár minútach prišla na ženské WC, stretla som Janu pri zrkadle s uplakanými očami.
- Kde si? Celý večer ťa hľadám? - vravela som. Jana ma mlčky zobrala do kabínky a podala mi tehotenský test, na ktorom svietili dve čiarky.
- To akože som tehotná? - spýtala sa ma.
- Vyzerá to tak, zlatko.
- Povedz mi, že to nie je pravda.
- Vieš, aj testy sa môžu mýliť.
- Aha. A keď sa nemýlia?
Nevedela som, čo povedať, tak som ju objala a spýtala som sa:
- Prečo si robíš tehotenský test na párty?
- Lebo doma som nemala odvahu si ho spraviť, a i moja segra sa dozvedela, že je tehotná na nejakom koncerte. Mala som pocit, že to môže byť tradícia.
- Kedy to povieš Stanovi?
Jana sa trošku zamrvila, sklopila oči a vravela:
- Poviem to, až keď si budem stopercentne istá.
- Istá tehotenstvom alebo otcom dieťaťa? - vravela som, lebo som vedela, že otcom bude Stano.
- Kurva, neznášam, keď vieš všetko skôr, než ti to stihnem povedať.
****
Dni sa zlievali do jedného, Jana mlčala, Stano o ničom netušil a Tobiasovi som o tom nepovedala ani slovo. S Anežkou sme sa stretli pri kostole. Žena s hnedými vlasmi a jemnými kučerami, s útlou postavou ma hneď po zhliadnutí privítala. Predstavili sme sa a išli sme na kávu do neďalekej kaviarne v centre.
- Prepáč, že som ťa takto dnes prepadla, ale konečne som ťa našla, - vravela.
- Celkom nerozumiem kto ste.
- Som tvoja sestra.
Pozerala som sa na čokoládové oči a táto situácia sa mi zdala absurdná.
- To bude nejaký omyl, ja mám len brata, - vravela som a odpila som si z pohára.
Anežka vybrala zo svojej kabelky cigarety a pripálila si.
- Áno ja viem, Martina Krsta. Ty pracuješ v reklamke a rozišla si sa s nejakým Mirom.
Nechápavo som sa na ňu pozerala.
- Mama mi telefonuje každú pikošku.
- Moja mama?
- Naša mama. Na Vianoce mi posiela pohľadnice a niekedy zájdeme aj s mojím otcom na výlety.
- Ja tomu nerozumiem, - ešte stále som nechápala.
- Naša mama počas manželstva s tvojím otcom sa spoznala s tým mojím. Prežili krátky románik a vznikla som ja.
- Ježiši, ona podvádzala ocka?
Anežka prikývla.
- Nikdy mi o Tebe nepovedala. Veď sme dospelí, mohla prísť za mnou a povedať, čo je vo veci , - vravela som smutne.
- Mohla, ale asi sa bála, ako budeš reagovať.
- Prečo si teda prišla za mnou ty, až teraz?
- Niekedy človek čaká na správnu chvíľu veľa rokov. Myslím, že je fér, aby si ma poznala.
- A myslím, že je fér, aby mi o Tebe povedala naša mama.
Anežka pokrčila plecami a vravela:
- Chcem spoznať Martina.
- Ale on je teraz…
- Ja viem, - skočila mi do reči.
Sklopila som oči.
- Mama si myslí, že máš problém so vzťahmi.
- Prosím? – nechápala som.
- Má pocit, že sa nevieš zaradiť do spoločnosti a od každého si nechávaš odstup.
- To nemyslíš vážne, - nervózne som krútila hlavou. – Ona ti volá, aby sa sťažovala na mňa?
- Bojí sa o teba i o Martina, ale neukáže to, - hovorila rýchlo Anežka a odhrnula si vlasy z tváre.
- Je hrdá, to je celé. Vždy taká bola, nič si pred okolím nechce pripustiť.
Anežka si zapálila cigaretu, naliala do seba presso a s doširoka otvorenými očami mi povedala:
- Si presne taká istá, preto ťa to na nej štve.
Zasmiala som sa smutne.
- Myslela som, že ocka milovala.
- Milovala ho, - povedala rázne.
- Ako to vieš?
- To, že s niekým si ešte mimo vzťahu neznamená, že ho nemiluješ. Asi jej vo vzťahu niečo chýbalo a chcela sa presvedčiť, či tvojho otca naozaj ľúbi. A tak si to rozdávala s tým mojím.
- Čo jej mohlo chýbať? Otec bol pohoďák, vždy spravil to, čo ona chcela.
- Veď práve, nemôžeš vždy robiť to, čo ten druhý chce. Potrebovala dobrodružstvo, aby zistila, čo skutočne chce. To, že vzniknem ja, si neplánovala.
- Ty sa na ňu vôbec nehneváš? – spýtala som sa potichu.
- Nie, mala som krásne detstvo. Mama za mnou chodila vždy, keď ste boli u babky, otec je maliar, bola som odchovaná na farbách, štetcoch a free živote. A nesie sa to so mnou celý život, - usmiala sa.
- Čo vlastne robíš?
- Som psychologička. Byť potomkom génov našej mamy a môjho otca potrebuje odbornú pomoc, - hlasno sa zasmiala.
- Si optimistka, páči sa mi to, - vravela som, keď som vyfúkla cigaretu.
- Ty nie si?
- Kedysi som bola veľká optimistka.
- A teraz, Dáši?
- Mení sa to. Raz mám pochybnosti o sebe samej, inokedy som so sebou a so svojím životom nadmieru spokojná.
- Rozumiem, - prikyvovala Anežka.
S Anežkou sme si vymieňali slová, úplne ľahko a bezprostredne, presne tak, ako keby sme sa poznali dôverne veľmi dlho. Je to presne ten pocit, keď stretnete niekoho, koho nepoznáte, a pritom máte pocit, že ste s ním prežili tak veľa. Možno to bolo tou spoločnou krvou, ktorá nám kolovala v žilách alebo tou Anežkinou povahou.
Keď som večer prišla domov, do čierneho notesa som si napísala:

15. január
Hovoríme o šťastí, ale neprežívame ho. Hovoríme o láske, ale utekáme pred ňou, hovoríme o čestnosti, ale vytvárame nové tajomstvá. Všetci sme si rovní, každý z nás má tajomstvá, ktoré nechce ukázať svetu. Možno mama nechcela ukázať svetu svoje zlyhanie. Možno Martin svoje zlyhanie ukázať naopak chcel, aby mu niekto pomohol a možno ja v sebe svoje zlyhania dusím. Niekedy sa možno veci dejú naopak preto, aby nám ukázali správny smer.

10. Kapitola   Necúvaj, lebo ťa chytím

Niekedy ľudia musia spadnúť na dno, aby dostali odvahu sa z neho vyhrabať. Aby sa nadýchli a mohli svedomito pracovať na novom, lepšom živote. Všetci si ho totiž tvoríme sami. Martina prepustili na konci januára. Tváril sa pokojne a vyrovnane. Ale nebola to len maska, bolo to v ňom. V jeho vnútri, ktoré sa očistilo od všetkých nečistôt, ktoré mu rezonovali v hlave. Veľkú úlohu v tom však mala Zuzka, sestrička na psychiatrickom oddelení, ktorá mu ukázala krajšie farby života. Nezačínal tam kde skončil, začal odznova, od základov, aby si mohol pomaly, po kúsku vybudovať nový život. Dni plynuli pomaly, už vôbec neboli chladné a plné výčitiek. Mame sme nevyčítali tajomstvo o Anežke, ktorá do našich životov zapadla ako puzzle a Martina sme nechali samého, aby pracoval na miestach, ktoré mu spôsobili, že stratil seba.
Bola som v kolotoči práce, Tobiasa a rodiny. Cez voľné víkendy sme s Tobiasom chodili na divadelné predstavenia, varili sme si nastriedačku, čítali sme si z obľúbených kníh, chodili sme behať. Občas sme zašli na spontánne výlety, hovorili sme o snoch a boli sme spolu viac než inokedy. Nepotrebovali sme iných ľudí, i keď tu stále boli, stačili sme si navzájom.
Bol apríl, keď na Jane začalo byť vidno malé bruško. Sedeli sme v parku a kŕmili sme labute, Jana jedla pukance, a zrazu mi vravela:
- Chcela som si to dať preč, ale potom som si povedala, že to malé nemôže za to, aká som krava.
- Nie si krava, také veci sa stávajú, aj keď nechápem, prečo nepoužívaš antikoncepciu.
- Lebo som z nej tlustá.
- Zlatko, ale to budeš i teraz.
- Ale to budem krásne tlustá. Vlastne sa na to malé teším a Stano ma požiadal o ruku.
- Čo ťa? - pozrela som sa na ňu neveriacky.
- Fakt. Keď som mu povedala, že som tehotná, vravel mi, že si ma chce zobrať. Akože normálne za ženu, - vravela pokojne.
- Nehovor mi, že si súhlasila, - vravela som s úsmevom.
- Jasné, že nie. Nikdy som si nepredstavovala, že ma niekto požiada o ruku len preto, že s ním čakám dieťa. To pre mňa nie je dôvod.
- Takže ten chlapec si kľakol pred teba a ty si mu povedala surovo, nie?
- Presne tak.
Usmiala som sa.
- Milujem ťa pre tvoju povahu, - vravela som.
- Len ma nerozciťuj, som teraz taká prehnane citlivá.
Potom sme chvíľu mlčali, pozerali sme na labute, ktoré si spontánne tancovali na jazere, a tak si Jana prehodila vlasy, chytila si bruško a vravela:
- Keď to bude dievča, bude sa volať Scarlet. Ako Scarlett O’ Hara. Bude taká silná a bude pôsobiť sebecky, ale vo vnútri jej bude tlieť oheň. Bude v nej tlieť oheň ako v tebe.
***
Vždy som chcela malú kaviareň. Bola by plná dreveného nábytku, pohodlných gaučoviek, podávalo by sa v nej čerstvé pečivo, rôzne druhy kávy a všade by boli knihy. Pravdou je, že moja práca ma prestala baviť. I keď som zarábala dosť na naše malé mesto, mala som pocit, že ma tlačí a nemôžem robiť to, čo skutočne chcem. A potom som spozorovala na Tobiasovi niečo zvláštne. Mal veľa práce, bol menej doma a v jeho očiach som videla, že uteká. Snažila som sa, zatvárala som oči, keď sme však ležali po milovaní mlčky a ticho sa dálo krájať, spýtala som sa:
- Povedz mi, čo sa deje, lebo sa zbláznim.
Tobias pozeral na plafón a pár sekúnd bol ticho. Potom sa na mňa pozrel a ja som dodala: - Ja nie som padnutá na hlavu, viem, že sa niečo deje a ty sa obrňuješ výhovorkami, že máš veľa práce. A ja sa idem zblázniť z toho, keď nebudem vedieť, čo sa skutočne deje.
- Myslíš, že ma zmeníš? - povedal a sadol si na posteľ.
- Prosím? Ja ťa predsa zmeniť nechcem, - vravela som.
- Vieš, ja neviem, či to dokážem. Na niekoho sa upnúť a byť s ním. Keď ťa budem podvádzať, čo potom spravíš? Ja, kurva, nechcem,aby si trpela. Už toľkým ľuďom som ublížil, že ťa nechcem mať na svedomí.
- Ježiši, - neveriacky som pokrútila hlavou.
- Neverím, že mi toto hovoríš potom, čo som ti dala opäť šancu.
- Ja viem, že mám byť s tebou, ale nemôžem!!! - zvrieskol.
- Ty si taký zbabelec, zrazu sme si odhalili svoje vnútra, tak radšej zdupkáš? Jednoduchšie je meniť ženy jednu po druhej, ako sa niekomu odovzdať, však, - vravela som smutne.
- Nie je to jednoduchšie, je to len ... Už si nechcem prejsť tým, čím som si prešiel. Chcem byť s tebou, ale nie vo vzťahu, - vravel s chladnými očami.
- Chceš mi tým povedať, že ti bude stačiť, keď sa občas stretneme, dáme si sex a každý pôjde svojou cestou?
- Budeme spolu a bude nám dobre bez toho, aby sme to komplikovali.
- Neverím, že mi toto rozprávaš.
- Prečo si, preboha, potom bol so mnou? Lebo si nemal čo robiť? - kričala som. Tlak na hrudi ma silno bolel a z očí mi padali slzy.
- Ty si ma,Tobias, vôbec nevážiš?
- Vážim.
- Tak potom tomu nerozumiem.
- Ja len...neviem. Nechcem ti ublížiť, - vravel Tobias potichu, vstal z postele a začal sa obliekať.
- Prosím, odíď, - vravela som smutne. Otočila som na druhú stranu, aby som nevidela už jeho tvár. Zvýjala som sa na posteli s hlasným plačom, kým som počula zabuchnutie dverí. Tak som sa s ním rozišla. Druhýkrát. A bolelo to viac, než kedykoľvek predtým. Ale takto to v živote asi chodí, môžeme trpieť len pre tých ľudí, ktorým dovolíme, aby nás zranili.
XXX
V mojom živote usídlilo ticho. Mrazivé a ľadové, a nebolo to zimou vonku, ale tým, že som lamentovala nad vzťahom, v ktorom som sa práve nachádzala. A potom som prišla na to, kedy to fungovať nikdy nebude a všetky moje úvahy som si zapísala do denníka.
1. Ak strácate sámeho seba
Martin bol zamilovaný pred pár rokmi do mojej kamarátky Diany. Ona je skvelá baba, ale vo vzťahoch strašne nestála. Martin sa predo mnou tváril, že je nad vecou a Diana ho extra nezaujíma, keď sa však dozvedel, že ho podvádza na každom rohu s Brazílčanom, ktorý hral v našom meste futbal, tak mi zavolal.
- Ty si o tom vedela?
- O čom?
- Vieš, prečo ti volám? - spýtal sa ma.
- Netuším, Martin .
- Tvoja milá Dianka má rada tmavšie typy, - kričal do telefónu.
- O čom točíš? – spýtala som sa, lebo som o ničom nevedela.
- Tá suka ma podvádza s tým cigánom.
- Ježiši, kde si? – spýtala som sa.
- Idem ho rozjebať.
- Martin, ukľudni sa, a už aj mi povedz, kde si, - hovorila som.
- Nejaký buzerant sa bude tváriť, že vie hrať futbal a ešte aj preťahovať frajerku mi bude.
- Idem za tebou, - vravela som a nasadla som do auta za mojím bráchom. Nenašla som ho doma, o pár dní mi zavolal, že sa vyspal s jej najlepšou priateľkou preto, aby jej to vrátil.
Fajčili sme cigaretu pred jeho činžiakom, pozerala som sa naňho s prekvapením, lebo som si nemyslela, že do Diany je taký zamilovaný, a tak som sa ho spýtala:
- Už si teraz spokojný? Vrátil si jej to, takže sa cítiš lepšie?
Smutne na mňa pozrel a vravel mi:
-    Cítim sa ako totálny kretén.
Stáva sa to väčšinou, keď príliš chceme, keď príliš milujeme, keď príliš tlačíme na pílu. Robíme veci, ktoré by sme za iných, racionálne zmýšľajúcich okolností nikdy nerobili. Argumentujeme neustále svoje konanie a hľadáme logiku v našom nelogickom správaní. A načo je to dobré? Nečakajte, že ak spravíte veci, ktoré robí váš partner, že sa niečo zmení, že sa budete cítiť lepšie.

2. Ak nemá záujem
Ak sa nezaujímate o svoje životy, nepreberáte banality, ktoré každodenne zažívate. Ak ignoruje všetko, čo pre neho /ňu robíte, nie je to preto, že má len jednoducho veľa práce, lebo sa snaží zachrániť svet, ale preto, že tá ignorácia je opodstatnená.
Je opodstatnená tým, že asi nemá záujem.
O Vás, o Váš vzťah.

3. Ak zabúdate na svoje šťastie

- Vieš, jeho vyhodili teraz z práce, - vravela mi Jana pred pár rokmi pri káve, keď chodila s košickým mafiánom.
- A to je dôvod, aby ti dal facku?- spýtala som sa.
- Má v sebe veľa stresu, vieš, taký pretlak, ktorý musel dať von.
- Počúvaš sa?
- Pozri, ak budeš mať muža, ktorý prežije v živote tak veľa zlého, tak to pochopíš.

Nepochopila som. Ospravedlňovať chovanie toho, koho milujeme - tomu rozumiem. Ale ospravedlňovať bitku, ktorú dostaneme od muža, ktorého milujeme. Sorry, to je na mňa príliš. Lenže, to sa týka najmä nás žien. Dokážeme byť empatické k bolestiam ľudí, ktorých milujeme natoľko, že zabúdame na svoje šťastie. A tak robíme všetko v mene toho druhého ... Nie vždy je to dobré, ak sa doma pristihnete pri tom, že sa z vás stala žena, ktorá v sebe nosí bolesti celého sveta a na svoje nemá čas. Je to jasný dôkaz toho, že “tudy cesta nevede”.
Signály, ktoré prehliadame. Ktoré som prehliadala i ja.
Pretože som príliš chcela.
Príliš túžila.
Príliš milovala.
Hm.
Lenže: možno by bolo fér, pozrieť sa do zrkadla a povedať si, či to, čo robíme pre tých pravých, je pravé…

alexandra supolova

štvrtok 26. apríla 2012

Chcete zvýšiť svoj zisk?

štvrtok 19. apríla 2012

Neutop sa 1 - 10. kapitola

O autorke

Archív blogu