Predslov
Bol marec keď si pobalila veci, napísala na kancelársky papier, že musím odísť a svedomito som ho pripla na chladničku magnetkou. Žiadne dlhé predslovy, nič čo by ma mohlo vyviesť z rovnováhy.
Na stole bol tanier s nedojedenou praženicou, pohár čistej vody a odkaz od Ivana, aby som išla po malú do škôlky.
Utekala som od svojho manžela a nevlastnej dcéry a predstavovala som si Ivanove utrápené oči, hnedé vlásky Dorotky, ktoré zdedila po svojej biologickej mame a potom ešte ticho.
Ticho, ktoré príde vždy pred búrkou.
Myslím, že si všetci vtedy mysleli, že utekám.
To, čo skutočne cítim, to čo chcem skutočne urobiť, som však vedela len ja.
1. KAPITOLA
Keď som nastúpila ako asistentka v Ivanovej firme, mala som 23 rokov. Bola som mladá a hlúpa ako tágo. Inak to povedať neviem.
Už vtedy mi bolo jasné, že bez toho, aby som nevyužila svoje pôsobenie asistentky vo firme sa nedostanem ďaleko.
Robiť celý život niekomu poskoka? Pche, to určite !
Ivan mal vtedy 38 rokov, malé dieťa k tomu a ako bonus manželku s ktorou to neklapalo. Čo mi samozrejme hralo do karát.
Zvyšovalo mi sebavedomie jeho nadbiehanie, cítila som sa v jeho kruhu príťažlivo a dôležito. A celkovo, svet, ktorý mi ukázal som považovala za nájdenie zlata v bani. Muža som jednoducho potrebovala na to, aby som spoznala krajší, lepší.. hm, tak fajn na rovinu, materiálnejší svet.
Dosť silné slová na to, aby mi život ukázal, že to všetko dopadne inak.
Nebola som ani zďaleka pripravená, tak ako som si myslela.
A vôbec, ako sa dá brániť niečomu, čo vyzerá z ďiaľky tak krásne?
Kto mal vedieť, že za všetkým pekným sa ukrýva toľko trpkosti?
- Hovorím s Laurou Orodinovou? – spýtala sa ma žena po tridsiatke cez telefón, ktorý som zdvihla vo chvíli, keď som slastne ležala v Ivanovom náručí. Príliš intímny priestor na zdvíhanie telefónov, ale vo vzťahoch som bola vždy laik.
- Áno, počúvam, - smiala som sa ako šialená lebo oproti mne ležal nahý Ivan a nazýval svoj penis rôznymi menami ako : veľký tiger a tutanchamon.
- Prečo spávate s mojim manželom? – spýtala sa ma tá smutná žena. Rýchlo som sa posadila a tuším som aj zbledla lebo Ivan ihneď pochopil kto volá.
- Pretože je dobrý v sexe, - rýchlo som povedala manželke muža, ktorá bola doma s ich dcérou, kreslila s ňou obrázky, piekla koláče alebo sa s ňou hrala s bábikami. Bože môj keď to tak píšem znie to tak, že mi to bolo ľúto. Ale pravda pravdúca je, že vôbec nebola.
- Nie je Vám zo seba zle?
- Nemôžem za to, že sa oň neviete postarať, - rýchlo som vravela a zložila som.
Ivan začal netrpezlivo kráčať po izbe, kričal niečo ako : Prečo si jej to povedala? Ty si sa úplne zbláznila !!! Čo, kurva, budem teraz robiť????!!!
A ja som si opäť ľahla na posteľ, pozerala som do plafóna a v hlave som si hovorila, že by som chcela na našej svadbe s Ivanom žlté ruže.
XXX
Pravda je taká, že to nebolo až také jednoduché.
Ivanova manželka mu zbalila veci, dala mu do ruky dcéru a vravela nech sa mu vytratí zo života a asi i zo srdca. S dcérou som samozrejme nepočítala, ale keďže som chcela Ivana len pre seba, tak som sa tvárila, že žiadne decko nie je problém. Čo ma však viac mrzelo bolo, že hnedovlasá manželka Ivana začala o mne šíriť, že som mladé, vychcané dieťa, ktoré kradne manželov. Nenávidela som ju za to!
Ale, mala na to právo. Lebo Ivana milovala viac než čokoľvek iné a dnes viem, že i Ivan miloval ju. Lebo si to sľúbili pred krížom a pánom Bohom a ja som im to všetko zobrala. Hm.
Ivan si ma nasťahoval do jeho domu na jeseň a v decembri, keď som otvárala modrú zamatovú škatuľku sa ma spýtal, či si ho zoberiem.
- Myslíš to vážne? – spýtala som sa i keď mi bolo jasné, že myslí.
- Áno, chcem byť s tebou.
- Ivko a budeme mať na našej svadbe žlté ruže?
- Laura, budeme mať, čo len chceš.
A tak v júni som si zobrala ako 24 ročná muža, o 14 rokov staršieho a tvárila som sa, že to nie je problém.
Dokonca žiaden.
V záhrade najdrahšieho hotela, posiateho žltými ružami, som sa tvárila, že si Ivana beriem z lásky
Z tej najväčšej.
A pravej.
Moji rodičia ma pozorovali na svadbe a boli šťastní, že si beriem vplyvného muža. Len moja sestra mala po celý čas smutné oči a obočie zdvíhala k nebu. Keď sme stáli pri švédskych stoloch, tak sa ma spýtala :
- Laura, prečo to robíš? Veď s ním nikdy nebudeš šťastná.
- Nechápem ako mi to nemôžeš priať. Je to od teba hnusné !, - vravela som cez zuby.
- Zničila si mu manželstvo a ešte sa tváriš, že tebe bolo ublížené? Čo sa to s tebou stalo?
Neodpovedala som jej hneď.
Možno až po rokoch.
V júni mal začať môj nový, lepší život.
Aj začal, len nabral rýchlo iný smer.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára