2. kapitola (NE) NECHAJ MA ÍSŤ

Môj otec veľa pil a mlátil mamu. Nebolo to na dennom poriadku, ale stávalo sa to a myslím, že ma to svojim spôsobom aj poznačilo.  Pamätám sa keď raz prišiel opitý z družstva domov, mamu silno zobral za ruku a potom jej nastrieľal pár faciek. Všetko som to pozorovala vo dverách, veľmi som plakala a potom som rýchlo utekala za babkou, ktorá bývala vedľa v dome a prosila som ju nech niečo urobí. Babka pokojne v hojdacom kresle štrikovala, ani len na mňa nepozrela a vravela :

-          Tak to má byc. Ty še len do teho nestaraj.

Už vtedy ako malé 14 ročné dievča som vedela, že tu nechcem ostať žiť. V malom oranžovom dome blízko kostola, kde sme sa  každú nedeľu chodili modliť a tvárili sme sa, že nežijeme inak ako ostatní.

Žijeme normálne.

A dnes mi je z toho smiešne.

Dodnes si viem predstaviť moju sestru, o pár rokov staršiu ako perie otcove monterky a šepká mi, že ho nenávidí. Ja som vedľa nej plakala a prikyvovala, lebo som ho istý čas tiež nenávidela. Najlepšie na tom bolo, že moja mama sa tvárila, že problémy nemáme, že to má pod kontrolou a vlastne ešte stále neviem odpoveď  na otázku prečo mu to všetko tolerovala, celé tie roky. Nemohla byť šťastná, vlastne nie je šťastná.

Nikdy som v našej rodine lásku nevidela, teda takú normálnu. Letmé dotyky, rešpekt, toleranciu. Také niečo bolo v našej rodine tabu a možno i preto som na pár rokov mala problém s akýmkoľvek prejavom lásky.

Utekali sme so sestrou z domu, flákali sa po nociach a striedali frajerov, ale nikdy sme neutiekli úplne. Lebo predstava, že raz otec mamu ubije do smrti nás stále vracala do toho oranžového domu, ktorý som dlhé roky nenávidela.

No, dodnes si pamätám, akú vetu nám večne opakovala : Nájdite si bohatého a vplyvného muža. Verte mi, budete šťastné.

A tak som logicky chcela byť šťastná.

A chcela som žiť inak ako moji rodičia.

Potom som spoznala Ivana, ale to už viete.

XXX

29. júna 2010 som sa zobudila ráno ako pani Šípošová. Laura Šípošová. Ležala som na veľkej manželskej posteli, vlasy som mala strapaté po svadobnom účese, viečka zalepené po hrubej vrstve špirály, lebo som sa v zápale eufórie nestihla odmaľovať, telo unavené a duša?

Duša prázdna. Vedľa mňa ležal v trenírkach Ivan, telo mal trošku vráskavé, ale bol pekný. Chvíľu som naňho pozerala, on otvoril oči a vravel :

-          Dobré ráno pani Šípošová.

Usmiala sa .

-          Dobré ráno pán Šípoš, ako si sa vyspal?

-          Výborne miláčik. Mali by sme prebrať pár detailov.

-          Je osem hodín zlatko. Nemôže to počkať?

-          Rozmýšľal som a napadlo ma, že by bolo super keby si bola doma.

-          Ako to myslíš? – celkom som nerozumela.

-          S Dorotkou vieš. Nemusíš chodiť do práce, peňazí máme dosť a ty budeš v domácnosti.

Tak som na pár minút onemela. Byť doma s malým deckom? Veď som sa chcela stať riaditeľkou? To určite nemyslí vážne,- preblesklo mi hlavou.

-          Si oukej Laura?

-          Nemyslím si, že je to dobrý nápad.

-          Myslel som, že ťa to poteší.

-          Vieš, Dorotka nie je na mňa zvyknutá a ja sa zbláznim ak budem len doma.

-          Bol to len nápad.

-          Bol to hlúpy nápad, - vravela som a viac sme sa k tomu nevracali.

Malú Dorotku súd zveril Ivanovej manželke, takže u nás trávila len víkendy. Celý týždeň som pracovala vo firme, chodila do solárka, na kávičky s kamoškami a niekedy sme s Ivanom zašli na večeru. Ivan ma obdarúvaval darčekmi, kúpil mi auto, šperky, dovolenku.

Úplne normálny život.

Lenže potom sa niečo stalo, čomu som dlho nerozumela a čo mi nasledujúce roky zmenilo život.

V ten deň bol pondelok, bolo ešte stále leto, ale zvečeriavalo sa. Ja som sa na svojom novom aute vracala domov. Chcela som si skrátiť trasu a tak som sa vybrala inou cestou domov lebo Ivan mi neustále tvrdil, že je to skratka. Bola to taká poľná cesta vyhradená pre autá, ale žiadne okrem môjho som tam nevidela. V aute mi nahlas hrala Slobodná Európa. Mala som ich rada, ale nikomu som o tom nepovedala, lebo ľudia počúvajú Rihannu a nie slovenský punk.

A ja som sa chcela zapadnúť do spoločností, no a čo !

Rútila som sa plnou rýchlosťou po poľnej ceste a začínala som mať pocit, že som sa stratila, keď zrazu pár metrov odomňa stojí hnedovlasý postarší muž v červenom svetri so sobom a žltých nohaviciach. Len tam stojí a ani sa nepohne. Zastavila som pred ním, on tam len nehybne stál a pozeral na mňa.

Pomyslela som si, že to blázon. Kto v takom teple nosí sveter so sobom?

Otvorila som dvere na aute a spýtala som sa ho.

-          Pane, neviete ako sa dostanem na hlavný prúd?

-          Ste na hlavnom prúde, - vravel a trošku sa usmial.

Obzrela som sa okolo seba a nechápavo som sa naň pozerala.

-          Vy my asi nerozumiete, ako sa dostanem do mesta na hlavný prúd touto skratkou?

-          Rozumiem Vám.

-          Tak teda ako?

-          Vy asi neradi na niečo čakáte?

-          Prosím? – spýtala som sa nechápavo lebo ten čudák ma prekvapil otázkou.

-          Ste netrpezlivá a panovačná.

-          A vy ste blázon.,- vravela som nahnevane a sadla som si naspať do auta.

Hnedovlasý muž pristúpil ku okienku môjho auta, začal sa nahlas smiať a vravel :

-          Aj vy ste blázon, viete o tom?

-          Tak mi teda pomôžete?, - spýtala som sa.

-          Počúvajte svoju intuíciu.

-          Ježisi, vám šibe. Všade okolo sú polia, ako mám počúvať svoju intuíciu?

-          Skúste to Laura, - vravel.

Veľmi som sa zľakla. Rýchlo som okná na aute zatvorila a pokračovala som v ceste. Odkiaľ vedel ten čudák so sobom moje meno?

A ako sa dostanem z tejto cesty?

Keď som sa otočila po chvíli, už tam nebol.

Tak som sa prvýkrát zoznámila s Damasom.

S mužom, ktorý mi zmenil život.