4. KAPITOLA (NE)NECHAJ MA ÍSŤ

Bolo poludnie na ďalší deň keď som premýšľala nad tým, prečo by som mala ísť do toho supermarketu za Damasom.
Nenachádzala som však žiadne racionálne odpovede a tak som jednoducho len išla. Bol tam, pri rovnakom regály ako včera, jemne zdvihol zrak a povedal aby som počkala. V hlave som si hovorila, že mu dávam päť minút ak nepríde, tak idem domov. Samozrejme, že som mu nedôverovala. Damas bol však rýchly, nezabudol si však obliecť svoj obľúbený sveter.
Ihneď som sa začala smiať.
-Niekedy vás zoberiem do obchodov - povedala som, keď kráčal predomnou potichu.
- Kam ideme? - vypytovala som sa netrpezlivo.
- Laura, mlč., - vravel a ja som teda mlčala.
Vonku začalo pršať a ja som samozrejme odmietla ísť pešo po daždi, veď som bola u kaderníčky, nie?
Zastavila som pred vstupnou halou do supermarketu a pozerala som sa na Damasa ako pokojne a pomaly kráča cez dážď, akoby ho vôbec nevnímal.
- Ty blázon, nemysli si, že pôjdem po daždi !- kričala som naňho.
- Skutočne? - zakričal na mňa z diaľky a ja Laura Šípošová som začala utekať za ním po tom pekelnom daždi !
Zašli sme za roh, kde sme videli dlhú cestu. Damas na chvíľu zastal, počkal ma kým za ním dobežím a povedal mi :
- Táto cesta, - povedal a ukázal na ňu, -  je škola Laura. Môžem ťa naučiť vidieť svet krajšie, v iných farbách ako ho vidíš ty, ale iba vtedy keď to budeš naozaj chcieť. Život máš len jeden a ty ním zaobchádzaš ako s peniazmi. Míňaš ním. Tvoje srdce vie, že je to pravda, ale tvoja myseľ sa presviedča, že je tomu inak.

Kvapky mi stekali po tvári, cítila som ako sa mi zlieva drahý make-up, ako mám vlasy celkom mokré a telo sa mi chvelo od zimy. A potom ma napadlo kto je Damas.
Damas je určite jehovista.
- Ty si jehovista?, - spýtala som sa ho celkom nepochopene.
Damas veľmi rýchlo prekrútil očami a povedal :
- Budem tvoj učiteľ.
- Učiteľ čoho?
- Učiteľ tvojho života.
- Ty si v sekte?- ešte raz som to skúsila.
Damas sa ku mne otočil, veľmi dlho mi pozeral do očí a povedal mi :
- Ivan sa stretáva so svojou bývalou ženou a nemiluje ťa Laura, tak ako ty nemiluješ jeho.
Moje telo sa v tú chvíľu premenilo na uhlík, naozaj. Inak to povedať neviem. Cítila som ako ma niečo priamo a veľmi intenzívne rozožiera. Myslím, že to bola pravda, ktorú mi niekto celkom konkrétny, v ten upršaný deň povedal.
- Čo to má všetko znamenať?-pýtala som sa.
- Ty to vieš lepšie Laura ako ja. To je chvalabohu tvoj život, nie môj.
- Čo odomňa chceš?
- Dnes je už koniec našej cesty,- vravel mi a začal utekať ďalej po daždivej ceste. Už som za ním neutekala, len som sa naň pozerala ako sa vytráca.

XXX

Chlapi, ktorí opúšťajú manželky kvôli mladým milenkám,vedia, že robia chybu.
Vedia to, ale i napriek tomu to robia, ubližujú a vedia zahodiť všetok čas, ktorý bol budovaný kvôli niekomu kto je dobrý v posteli.
Kto je mladší.
Kto im na chvíľu zdvihne sebavedomie.
Kvôli takej žene akou som ja.
Rútila som sa taxíkom domov od Damasa veľmi rýchlo, Ivan stál v kuchyni, pozeral na moje premoknuté telo, rýchlo mi podal osušku a spýtal sa ma prečo nenosím dáždnik.
Mlčala som, zababušená v osuške a pozerala som na svoje oči v kúpelni. Ivan otvoril dvere do kúpelne a spýtal sa ma :
- Niečo sa stalo Laura?
- Nie, všetko je v poriadku, -usmiala som sa.
- Si si istá zlatko? - opýtal sa ma ešte raz lebo mi neveril a ja som prikývla, že určite.
Stopercentne.
To občas ženy robia, klamú, aby niekto druhý nebol smutný.

Vtedy som v tej kúpelni strávila hodinu, možno i viac. Nepamätám sa na to celkom presne. Premýšľala som nad tým prečo Ivan zahodil všetky spomienky, spoločné plány, sny, budúcnosť, kvôli mne.A potom ma napadlo, že to musel možno urobiť, aby si uvedomil ako veľmi miluje svoju prvá ženu.
Vtedy ma to napadlo, že Damas mal pravdu.
A ja som potrebovala vedieť viac o tej ceste.

O tom, čo chcú ženy a ako je to všetko naopak

Ak si chcete prečítať o tom prečo ženy nevedia čo chcú, aké sú naozaj a ako to chodí s láskou. Čítajte :) 

 

 

Posledné mesiace som si to všímala viac než inokedy. Ich správanie, moje správanie, správanie mojich kamarátok, žien, ktoré sú okolo mňa.

Čítala som nám v pohľadoch, že nevieme čo chceme i keď už dávno nemáme 15 rokov, mali by sme byť vyrovnané a racionálne. Máš 25 mala by si vedieť, čo chceš od života !! Počula som ako to ženy hovoria ženám, ako rady a pri tom večer keď sedia doma premýšľajú a hodnotia či sa tá neistota netýka tiež ich.A ešte som počula mužské vyjadrenia, že ženy nevedia čo chcú, ale kým to nedostanú tak nedajú pokoj, že sú hysterické a zúfalé, že nevedia ohodnotiť mužov a na každé mužské konanie odvrkneme, že je zlé, zlé, zlé !! Videla som smutné ženy, ktoré večne odznova vysvetľujú mužom, že nepotrebujú 24 hodinovú dôkladnú pozornosť, obdiv, že nechcú z mužov urobiť robotov na dokonalý život, že nepotrebujú kvety, dary, ani iné materiálne kraviny, ktoré neskôr budú chcieť vystreliť do vesmíru. Videla som ich sebaobviňovanie, dlhé pohľady do zrkadla a otázku: Do kedy sa nebudeme ešte chápať?

Možno i preto píšem tento článok, preto, aby som si opäť raz povedala, že byť ženou je niekedy príliš únavné. Máme v sebe večné otázniky, milón dohadov a odpovede žiadne. Pretože to robíme, keď sme smutné, krivdíme si a terorizumeme tým okolie :)

Ale i napriek tomu všetkému viem, čo chcú ženy, čo milujú ( aspoň tie v mojom okolí ).

Mohla by som Vám napísať, že ženy sú na dary.

Na diamanty, dovolenky, autá, byty, domy, vily a pár peňazí na účte. Ale, čo ja viem? Ja vlastne také ženy ani nepoznám. Poznám tie normálne, ktoré sú na filmy, festivaly, na kvety, na výhľady, na dotyky a na smiech. Také, ktoré sú na kávu, na oberanie jabĺk, na púpavu,cestovanie a dobrú hudbu. Na vyprážanie rezňov a farbenie vlasov, na odpovede na položené otázky, na analýzu správania a dôkladne pozorovanie, na činy,  na ( občasné ) stratenie sebavedomia a najmä všetky do jedného su na lásku.

XXX

L. pred pár rokmi prepichla gumy na aute svojmu frajerovi.

Bolo to z lásky. Vtedy z tej zúfalej, ale lásky.

Dnes tu sedím, v hlave mám milión príbehov mojich priateliek a vravím si, že sa mýlim, že vlastne vieme čo chceme. I keď to občas ukrývame za slová, za drobné náznaky alebo i tie veľké, vtedy keď tlačíme na pílu alebo sme už len ticho, lebo sme rezignovali.  Možno ide len o to, že zo žien sa stávajú niekedy blázni len preto, že nik ich za toho blázna nechce považovať.

Dnes už nesúdim.

Ženy.

Ich činy.

Ich výkriky.

Pohľady.

Postoje..

Boj.

Ale nesúdim ani mužov, ktorí nerozumejú, nechápu, nevedia čítať ženám z pier, vtedy keď ich potrebujú.

Lebo viem, že ak veríte na lásku, tak príde. Ak bude jej čas, tak ju musíme nechať odísť. Ak má umrieť, , tak umrie a žiadne umelé prístroje na jej záchranu nepomôžu. Ak má prežiť, prežije a ak ste ju našli, mali by sme sa z nej radovať a nie brániť.Nič totiž nie je večné, dokonca ani Vy. Muži pristupujte k ženám s láskou a ženy pristupujte k mužom s láskou. Tá láska sa Vám vráti, možno v inej podobe, ale vráti.

Dovtedy sa točme naďalej životom a skúsme sa viac chápať. :)

3.Kapitola ( NE) NECHAJ MA ÍSŤ

O láske som toho veľa nevedela. Teda skoro nič. Doma som ju nevidela iba raz, keď si Paťa, moja sestra, našla prvého frajera a začali sa jej tak zvláštne lesknúť oči. A bola nejaká iná. Dokonca si myslím, že jej začalo šibať.
- Čo robíš? - spýtala som sa jej v jedno leto, keď čupela na dlážke.
- Idem s Milankom do Írska.
- Akože kedy?, - nechápala som.
- Zajtra odchádzame.
- A prečo idete preboha na dovolenku do Írska?
- Laura, ideme tam žiť.
- Tebe preskočilo? Z dňa na deň chceš odísť? -pýtala som sa svojej sestry, ktorá si s nádejou na lepší život balila,do veľkého hnedého kufra, teplé veci.
- Ty tomu nerozumieš, ja ho milujem. , - vravela mi vtedy tak krehko a zraniteľne, že som jej na to nič nepovedala. Len som sa zošmykla ku nej na dlážku a podala som jej pršiplášť, aby v tom Írsku nepremokla.
No a potom otec prestal na chvíľu piť.
Mama si myslela, že si našiel nejakú frajerku. Trochu som na ňu s počudovaním pozerala keď mi hovorila o svojich obavách, lebo naozaj neviem, kto by chcel alkoholika bez duše. Viem, že prestal piť kvôli Pati. Kvôli strachu o ňu, ale netrvalo mu to dlho a zdvíhal o pár mesiaco pohárik opäť.
A ja a láska? Hm.
Celú strednú školu som prežila s náhodnymi známosťami, ktorým som nič neodovzdávala. Teda okrem svojho tela, v tom som bola dobrá. Žiadne sladké rečičky, žiadne klišé o vernosti a dôvere. Kto tomu ešte v dnešnej dobe verí??
Keď som mala 19 tak som spoznala Trudyho, veľa hulil a väčšinu nášho vzťahu bol mimo, ale inak fajn chlapec to bol. Myslím, že pri ňom som raz v nedeľu, keď sme opití zaspali vedľa seba a prebudili sme sa vedľa seba, pocítila niečo divné. Niečo ako keby sa moje vnútornosti odrazili tam a späť, niečo ako keby som si uvedomila, že mi na tom Trudovi záleží. Bola som z toho natoľko zdesená, že som rýchlo utiekla z jeho bytu a viac som mu nezdvihla telefón.
Od tej doby som vedela, že je rozdiel spať s niekým a prebudiť sa pri niekom.
XXX

Ivan sa ma niekedy pýtal, či som s ním šťastná. Neviem, prečo muži okolo 40 tky majú takéto patetické reči, ale som prispôsobivá, tak som mu vravela, nech mi definuje šťastie.
-  Vieš to je ako keď ti v žilách koluje veľa optimizmu. My s Dargmarkou sme na začiatku boli šťastní, ale potom to vyprchalo a s tebou to je skutočné šťastie. , - vravel trochu melodramaticky a mňa napadlo, že ešte celkom nerozumiem prečo muži okolo 40 tky musia hovoriť o svojich bývalých manželkách, ale ako som vravela, som prispôsobivá.
- A aké to je skutočné šťastie? - pýtala som sa ešte.
- No, to je šťastie, ktoré prežívame., - vravel a potom som si uvedomila, že môj manžel Ivan Šípoš je muž, ktorý nemá fantáziu. Myslím, že to zistenie nebolo veľmi dobré.
Pár dní som premýšľala nad divným mužom so sobom na poľnej ceste. Bolo to zvláštne, ale dokonca sa mi s ním aj snívalo. Ivanovi som o mojom stretnutí s ním, nevravela nič. Po A - myslel by si, že som šibnutá. Po B - hovoril by mi, že to nebola tá správna cesta po ktorej by som mala ísť a po C - určite by žiarlil. Ivan totiž žiarlil na každého muža , s ktorým som si vymenila letmý pohľad.
Lenže ja som vedela, že to nebolo v poriadku.
Že je to predsa maximálne divné, aby vedel moje meno, nejaký miestny čudák.  Hm. Alebo to možno bolo len tým, že som známa, samozrejme. Určite to tak bolo.
Som predsa žena vplyvného muža. 
Potom som na to zabudla, lenže na konci týždňa keď som išla v ihličkách s 10 cm platformou do obchodu, kúpiť nejaký polotovar, som ho opäť zazrela.
Stála som pri regáloch s cestovinami a on oproti mne vybaľoval paštéky. Mal oblečený biely plášť ako nosia všetci pracovníci hypermarketu.
Vždy keď ich vidím, ma napadne, že ten človek, ktorý im navrhoval pracovný odev, bol strašný kretén. Takto znemožniť obyčajných ľudí.
No, ale vráťme sa k téme. Tak som sa teda naň pozrela, vystrela som sa a išla som za ním. Bol mi chrbtom, tak som urobila niečo ako odkašľanie - Ehm, Ehm a on vôbec nereagoval.
Skúsila som to opäť, ale vždy len vykladal, vykladal, tak som ho teda ťukla o rameno. Jemne sa otočil, pozrel na mňa a vravel :
- Vidíte Laura, vedel som, že sa vrátite.
- Ako ste to mohli vedieť?
- Povedzme, že som to tušil.
- Kde máte svojho soba? - zasmiala som sa.
- Darujem Vám ho, ak chcete.
- Ste vtipný, - zasmiala som sa a dodal som :
- Vy tu pracujete?
- Áno pracujem aj tu.
- A kde ešte pracujete? - pýtala som sa ani neviem prečo.
- To sa dozviete v pravý čas.
- Dobre, tak ja by som mala ísť, -vravela som a ešte stále som ,nehybiac, stála pri ňom.
- Prečo stojíte?
- Prečo sa pýtate?
- Lebo ste chcela ísť.
- Odkiaľ ste vedeli moje meno?
- Povedzme, že poznám ľudí, ktorí stratili svoju ľudskosť.
- Akože ja som stratila svoju ľudskosť? - zasmiala som sa nahlas.
- Viete kto som? Vôbec neviem prečo sa s Vami bavím, so starým bláznom so sobom.
- Pretože sa so mnou chcete baviť Laura. Môžem Vám pomôcť.
- Ja nepotrebujem Vašu pomoc, - povedala som nahnevane.
Damas vstal, podal mi škatuľu od pašték a vravel mi, že je Damas.
- Na ostatné otázky Vám odpoviem zajtra ,na tomto mieste o tretej - povedal Damas a odišiel v tom strašnom pracovnom odeve.
Ostala som tam stáť s tou krabicou od pašték a myšlienkou, že Damas je strašné meno pre človeka.