- Čo robíš? - spýtala som sa jej v jedno leto, keď čupela na dlážke.
- Idem s Milankom do Írska.
- Akože kedy?, - nechápala som.
- Zajtra odchádzame.
- A prečo idete preboha na dovolenku do Írska?
- Laura, ideme tam žiť.
- Tebe preskočilo? Z dňa na deň chceš odísť? -pýtala som sa svojej sestry, ktorá si s nádejou na lepší život balila,do veľkého hnedého kufra, teplé veci.
- Ty tomu nerozumieš, ja ho milujem. , - vravela mi vtedy tak krehko a zraniteľne, že som jej na to nič nepovedala. Len som sa zošmykla ku nej na dlážku a podala som jej pršiplášť, aby v tom Írsku nepremokla.
No a potom otec prestal na chvíľu piť.
Mama si myslela, že si našiel nejakú frajerku. Trochu som na ňu s počudovaním pozerala keď mi hovorila o svojich obavách, lebo naozaj neviem, kto by chcel alkoholika bez duše. Viem, že prestal piť kvôli Pati. Kvôli strachu o ňu, ale netrvalo mu to dlho a zdvíhal o pár mesiaco pohárik opäť.
A ja a láska? Hm.
Celú strednú školu som prežila s náhodnymi známosťami, ktorým som nič neodovzdávala. Teda okrem svojho tela, v tom som bola dobrá. Žiadne sladké rečičky, žiadne klišé o vernosti a dôvere. Kto tomu ešte v dnešnej dobe verí??
Keď som mala 19 tak som spoznala Trudyho, veľa hulil a väčšinu nášho vzťahu bol mimo, ale inak fajn chlapec to bol. Myslím, že pri ňom som raz v nedeľu, keď sme opití zaspali vedľa seba a prebudili sme sa vedľa seba, pocítila niečo divné. Niečo ako keby sa moje vnútornosti odrazili tam a späť, niečo ako keby som si uvedomila, že mi na tom Trudovi záleží. Bola som z toho natoľko zdesená, že som rýchlo utiekla z jeho bytu a viac som mu nezdvihla telefón.
Od tej doby som vedela, že je rozdiel spať s niekým a prebudiť sa pri niekom.
XXX
Ivan sa ma niekedy pýtal, či som s ním šťastná. Neviem, prečo muži okolo 40 tky majú takéto patetické reči, ale som prispôsobivá, tak som mu vravela, nech mi definuje šťastie.
- Vieš to je ako keď ti v žilách koluje veľa optimizmu. My s Dargmarkou sme na začiatku boli šťastní, ale potom to vyprchalo a s tebou to je skutočné šťastie. , - vravel trochu melodramaticky a mňa napadlo, že ešte celkom nerozumiem prečo muži okolo 40 tky musia hovoriť o svojich bývalých manželkách, ale ako som vravela, som prispôsobivá.
- A aké to je skutočné šťastie? - pýtala som sa ešte.
- No, to je šťastie, ktoré prežívame., - vravel a potom som si uvedomila, že môj manžel Ivan Šípoš je muž, ktorý nemá fantáziu. Myslím, že to zistenie nebolo veľmi dobré.
Pár dní som premýšľala nad divným mužom so sobom na poľnej ceste. Bolo to zvláštne, ale dokonca sa mi s ním aj snívalo. Ivanovi som o mojom stretnutí s ním, nevravela nič. Po A - myslel by si, že som šibnutá. Po B - hovoril by mi, že to nebola tá správna cesta po ktorej by som mala ísť a po C - určite by žiarlil. Ivan totiž žiarlil na každého muža , s ktorým som si vymenila letmý pohľad.
Lenže ja som vedela, že to nebolo v poriadku.
Že je to predsa maximálne divné, aby vedel moje meno, nejaký miestny čudák. Hm. Alebo to možno bolo len tým, že som známa, samozrejme. Určite to tak bolo.
Som predsa žena vplyvného muža.
Potom som na to zabudla, lenže na konci týždňa keď som išla v ihličkách s 10 cm platformou do obchodu, kúpiť nejaký polotovar, som ho opäť zazrela.
Stála som pri regáloch s cestovinami a on oproti mne vybaľoval paštéky. Mal oblečený biely plášť ako nosia všetci pracovníci hypermarketu.
Vždy keď ich vidím, ma napadne, že ten človek, ktorý im navrhoval pracovný odev, bol strašný kretén. Takto znemožniť obyčajných ľudí.
No, ale vráťme sa k téme. Tak som sa teda naň pozrela, vystrela som sa a išla som za ním. Bol mi chrbtom, tak som urobila niečo ako odkašľanie - Ehm, Ehm a on vôbec nereagoval.
Skúsila som to opäť, ale vždy len vykladal, vykladal, tak som ho teda ťukla o rameno. Jemne sa otočil, pozrel na mňa a vravel :
- Vidíte Laura, vedel som, že sa vrátite.
- Ako ste to mohli vedieť?
- Povedzme, že som to tušil.
- Kde máte svojho soba? - zasmiala som sa.
- Darujem Vám ho, ak chcete.
- Ste vtipný, - zasmiala som sa a dodal som :
- Vy tu pracujete?
- Áno pracujem aj tu.
- A kde ešte pracujete? - pýtala som sa ani neviem prečo.
- To sa dozviete v pravý čas.
- Dobre, tak ja by som mala ísť, -vravela som a ešte stále som ,nehybiac, stála pri ňom.
- Prečo stojíte?
- Prečo sa pýtate?
- Lebo ste chcela ísť.
- Odkiaľ ste vedeli moje meno?
- Povedzme, že poznám ľudí, ktorí stratili svoju ľudskosť.
- Akože ja som stratila svoju ľudskosť? - zasmiala som sa nahlas.
- Viete kto som? Vôbec neviem prečo sa s Vami bavím, so starým bláznom so sobom.
- Pretože sa so mnou chcete baviť Laura. Môžem Vám pomôcť.
- Ja nepotrebujem Vašu pomoc, - povedala som nahnevane.
Damas vstal, podal mi škatuľu od pašték a vravel mi, že je Damas.
- Na ostatné otázky Vám odpoviem zajtra ,na tomto mieste o tretej - povedal Damas a odišiel v tom strašnom pracovnom odeve.
Ostala som tam stáť s tou krabicou od pašték a myšlienkou, že Damas je strašné meno pre človeka.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára