..lebo nikdy nevieme koľko máme času. Vždy som si prizvukovala, že je správne a fér aby ľudia v mojom okolí vedeli, že mi na nich záleží Že som tu pre nich, tak ako sú tu oni pre mňa. Lenže mám taký problém. Neviem povedať niekomu, že ho mám rada.
Teda aby som to dala na správnu mieru, už som to pár krát povedala ľuďom, ktorí s touto informáciou nevedeli ako naložiť a tak v záujme zachovania seba sámeho, mlčali. Ja som sa potom cítila príliš zraniteľná, preto som sa rozhodla, že už nebudem chodiť ( prvá) s kožou na trh..
Pred mesiacom mi môj kamarát, ktorý odišiel žiť do Írska napísal správu
- Jediné, čo ma mrzí je, že som ti nepovedal, že si jediná, ktorú som mal rád.
Bol to niekedy nad ránom, prebudila som sa zvuk smsky a čítala som celkom nepochopene správu. Vedela som, že flámoval a možno sa utužil i alkoholom lebo v tej správe chýbali niektoré písmenká. Mali sme taký štandardný vzťah, sem -tam sme zašli na kávu alebo do kina. On ma mal rád lebo som bola dievča, ktoré nemohol opantať sladkými rečami a ja som ho mala rada lebo som sa cítila pri ňom dobre. A tak som mu odpísala na ďalší deň.
- Veľa alkoholu? :)
- Veľa alkoholu - veľa odvahy. Hádam sa nehneváš?
- Ale nie, beriem to s rezervou, ty jeden.
- To by si ale nemala..
.- Dôvod?
- Lebo to bola pravda.
Tak fajn. Bola som v šoku. Lebo keby mi to možno povedal skôr, keby neodišiel, keby.. Tak možno sa mohol svet otočiť o 100 stupňov..Možno..Ktohovie..
XXX
Deň pred tým, než mi zomrel otec, som sa s ním lúčila v mojej izbe. Odchádzala som do Prešova, dali sme si pusu a keby som vedela, že tá pusa bude posledná, ktorú mi v živote dá, tak by som mu z celej sily zakričala, že bol jediný muž môjho života,ktoré som najviac na svete milovala.
Naozaj.
Lenže nestalo sa tak. Ešte dlho po tom som mal výčitky, ešte dlho potom som nemala pokojný spánok..a vlastne ho nemám ani do teraz.
Neviem, či vedel, že bol pre mňa ten naj.
Neviem, či vedel, že ho ľúbim.
Neviem to.
Lenže sú veci, ktoré skrátka nezmeníme, zasiahnu do nášho života ako rýchly blesk a jediné čo môžme spraviť je prijať to..
XXX
Celé ráno som sa mrvila.
Akoby mi moja intuícia alarmovala zlé správy. Prišli, náhle a bez pardonu. Ďalší mladý život odkázaný na život vo večnosti. A zrazu som počula plač jeho rodičov, priateľov, plač ľudí, ktorí sa hnevajú na Boha a hovoria o nespravodlivosti.
Život nie je fér.
Ale môžme byť féroví my..
Aby sme ,ak nám niekto zo života náhle odíde, nemali výčitky, že sme mu nestihli niečo zdeliť..
Niečo povedať..
Povedzme si to kým sme tu...kým je ešte čas.
R.I.P.
PHOTO : deviantart.com
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára